Predstavte si 1 000 virtuálnych ľudí s rôznym talentom. Väčšina je priemerná, pár výnimočných, pár slabších. Počas 40 simulovaných rokov ich náhodne zasiahnu šťastné a nešťastné udalosti. Kto na konci zbohatne najviac? Vo výskume talianskych fyzikov Alessandra Pluchina, Alessia Biondu a Andreu Rapisardu z roku 2018 to nebol najtalentovanejší. Najúspešnejšie boli postavy s priemerným talentom a mimoriadnym šťastím. Za tento výskum získali autori v roku 2022 Ig Nobelovu cenu, ktorú od roku 1991 udeľuje časopis Annals of Improbable Research a ktorá oceňuje výskumy, ktoré najprv pobavia, no zároveň prinášajú zaujímavé vedecké poznatky a nútia človeka premýšľať.
Model je zjednodušenie a reálny svet je zložitejší. Dobre však ilustruje, prečo nám vlastný úspech pripadá taký zaslúžený.
Prečo si úspech pripisujeme sebe
Psychológovia tento sklon označujú ako sebazvýhodňujúce skreslenie – tendenciu pripisovať vlastné úspechy svojim schopnostiam, zatiaľ čo neúspechy skôr pripisujeme okolnostiam. Klasická štúdia Dale Millera a Michaela Rossa (1975) však upozornila na nuansu: časť tohto skreslenia nemusí byť sebaklam, môže vyplývať z toho, ako spracúvame informácie. Čakáme úspech, keď sa nám darí, a zlyhanie nám pripadá ako výnimka z nášho vlastného úsilia.
Príbuzný, ale samostatný jav je ilúzia kontroly, ktorú opísala Ellen Langerová (1975): máme pocit, že ovplyvňujeme udalosti, ktoré ovplyvniť nevieme. K tomu pristupuje skreslenie preživších. Vidíme tých, čo uspeli, a nevidíme tisíce rovnako šikovných a pracovitých, ktorí nemali šťastie.
Ekonóm Robert Frank v knihe Success and Luck (2016) argumentuje, že uvedomenie si úlohy šťastia robí ľudí štedrejšími a ochotnejšími podporovať spoločné statky. Pre úspešných je to pokora, pre neúspešných úľava: nie každé zlyhanie je osobný nedostatok.
Dá sa šťastie „zväčšiť“?
Slovo serendipita vymyslel Horace Walpole v roku 1754 podľa rozprávky o troch princoch zo Serendipu, ktorí objavovali veci, ktoré nehľadali. Podnikateľ Jason Roberts z neho urobil populárny koncept „luck surface area“: šťastie rastie s tým, koľko robíte a koľko o tom hovoríte. Zapisuje ho aj ako rovnicu, no je to metafora, nie zákon. Nikto túto „rovnicu“ empiricky nemeral. Intuícia za ňou je však rozumná: kto je viditeľný, má viac príležitostí, aby naňho náhoda narazila.
Podobne sa cituje Louis Pasteur: „Náhoda praje pripraveným mysliam.“ Povedal to v prednáške v roku 1854 o vede. Príležitosť nestačí zbadať, treba vedieť, čo s ňou. Šťastie sa teda dá zvýšiť pravdepodobnosťou, nie zaručiť.
Sila slabých väzieb, tentoraz s dátami
Sociológ Mark Granovetter v roku 1973 prišiel s tézou, že pri hľadaní práce nám často pomôžu skôr vzdialení známi než najbližší priatelia. Blízki ľudia vedia to, čo my. Vzdialení sú mostom do iných sietí.
Dlho išlo o hypotézu s obmedzeným dôkazom. V roku 2022 ju v časopise Science testovali na desiatkach miliónov používateľov LinkedInu s využitím experimentov. Potvrdilo sa, že slabšie väzby pomáhajú nájsť prácu. Najlepšie fungovali tie stredne slabé, nie úplne cudzí ľudia. Najviac teda pomôže nie ten, koho sotva poznáme, ale ten, koho poznáme z diaľky.
Rastové nastavenie: sľubné, ale nie zázrak
Carol Dwecková opísala rozdiel medzi fixným a rastovým nastavením mysle: veríme, že schopnosti sa dajú rozvíjať, alebo že sú dané. Myšlienka sa rozšírila do škôl a firiem. Metaanalýzy ale ukazujú, že efekt krátkych školských intervencií je malý a nerovnomerný. Veľká americká štúdia z roku 2019 v časopise Nature našla zlepšenie najmä u slabších žiakov, a aj to skromné.
Poučenie nie je „rastové nastavenie nefunguje“, ale „nie je to čarovný trik“. Pozerať sa na chybu ako na informáciu je užitočný postoj, nie recept na úspech.
Záver
Úspech nie je ani čistá zásluha, ani čistá lotéria. Je to kombinácia schopností, úsilia, viditeľnosti, správneho času a náhody. Veda nám neponúka vzorec na šťastie, ale ponúka triezvejší pohľad: pri úspechu o niečo pokornejší, pri neúspechu o niečo zhovievavejší.
Zdroje:
- Pluchino, A., Biondo, A. E., Rapisarda, A. (2018): Talent vs Luck: The Role of Randomness in Success and Failure. Advances in Complex Systems.
- Miller, D. T., Ross, M. (1975): Self-serving biases in the attribution of causality: Fact or fiction? Psychological Bulletin.
- Langer, E. J. (1975): The illusion of control. Journal of Personality and Social Psychology.
- Frank, R. H. (2016): Success and Luck. Princeton University Press.
- Granovetter, M. S. (1973): The Strength of Weak Ties. American Journal of Sociology.
- Rajkumar, K. a kol. (2022): A causal test of the strength of weak ties. Science.
- Yeager, D. S. a kol. (2019): A national experiment reveals where a growth mindset improves achievement. Nature.
- Dweck, C. S. (2006): Mindset. Random House.
