Dvadsiateho prvého februára 2026 sa v okolí Šamorína na západnom Slovensku otriasla zem. Zemetrasenie s magnitúdou 4,3 bolo podľa seizmológov z Ústavu vied o Zemi SAV išlo o najsilnejšie zemetrasenie v tejto oblasti od roku 1930. Pre väčšinu ľudí to bola niekoľkosekundová epizóda paniky, možno spadnutý obraz zo steny. Pre seizmológov to bol začiatok mesiacov detektívnej práce.
Slovenská seizmická sieť pritom zaznamená ročne približne 80 zemetrasení — drvivú väčšinu z nich však ľudia vôbec nepocítia, keďže ich dokážu odhaliť len citlivé prístroje. Otrasy, ktoré by boli dostatočne silné na to, aby ich zaznamenal aj bežný človek bez seizmografu, sú výnimkou, nie pravidlom. Práve preto zemetrasenie pri Šamoríne tak vybočilo z bežného radu. „Ide o mimoriadnu udalosť,“ zhrnul v deň zemetrasenia Kristián Csicsay, vedúci oddelenia seizmológie ÚVZ SAV.
Slovensko sa bežne nepovažuje za krajinu, kde treba sledovať zemetrasenia — ani za krajinu, kde by sa dala geotermálna energia využívať vo veľkom. Realita pod povrchom je zložitejšia, než naznačuje táto bežná predstava.
Prečo práve teraz
Bezprostredne po otrasoch pri Šamoríne určili vedci približnú polohu epicentra pri obci Rohovce. V mesiacoch, ktoré nasledovali, tím z ÚVZ SAV v spolupráci s Fyzikálnou fakultou Univerzity Komenského dáta opätovne prepočítal — s využitím záznamov nielen z domácich, ale aj zo zahraničných seizmických staníc. Presnejšia poloha epicentra sa posunula do priestoru medzi obcami Báč a Trnávka, teda o niekoľko kilometrov ďalej, než sa pôvodne predpokladalo.
Táto korekcia nie je len technickou drobnosťou. Presnejšia lokalizácia umožňuje vedcom overiť, či otrasy súvisia s takzvaným cíferským zlomom — geologickou štruktúrou, o ktorej existencii sa doteraz vedelo len z geologických a geofyzikálnych dát, nie z priameho pozorovania jej aktivity. Ak sa táto súvislosť potvrdí, pôjde o vzácny prípad, keď sa teoreticky predpokladaná štruktúra prejaví v reálnom čase.
Prečo sa krajina ďaleko od hraníc tektonických dosiek vôbec trasie
Slovensko neleží na okraji tektonických dosiek, kde sa odohráva väčšina najsilnejších svetových zemetrasení — nie je to Kalifornia ani Japonsko. Napriek tomu tu zemetrasenia vznikajú, pretože aj vnútri tektonických dosiek existujú staré zlomy, pozostatky dávnej geologickej histórie, ktoré môžu byť občas znovu aktivované napätím hromadiacim sa v hlbšej zemskej kôre. Tento typ seizmicity je slabší a menej častý než ten na hraniciach dosiek, no rozhodne nie je nulový.
Historický záznam to potvrdzuje. Cirkevné vizitačné knihy zo Šamorína spomínajú už v roku 1781 praskliny v budovách spôsobené vtedy častými zemetraseniami. Neďaleké Komárno zažilo v 18. storočí sériu výraznejších otrasov. Takéto historické záznamy sú pre seizmológov cenné — hovoria, že súčasné otrasy pri Šamoríne nie sú ojedinelou anomáliou, ale pravdepodobne prejavom dlhodobejšej, hoci nepravidelnej aktivity tej istej oblasti.
Podobný, aj keď odlišný príbeh sa odohráva na východnom Slovensku, pri obci Nižná Sitnica, kde od októbra 2023 prebieha dlhší seizmický roj so silnejším otrasom s magnitúdom 4,9. Miestny kostol bol otrasmi opakovane poškodený už v rokoch 1885 – 86 a 1914 — teda dávno predtým, než dnešní vedci mohli použiť moderné prístroje. V roku 2024 tam vedci uskutočnili takzvané magnetotelurické merania (metódu, ktorá pomocou prirodzených elektromagnetických polí Zeme mapuje štruktúry hlboko pod povrchom) s cieľom presnejšie lokalizovať zlomové zóny zodpovedné za tento dlhodobý nepokoj.
Hoci seizmológovia skúmajú riziká a hydrogeológovia energetický potenciál podložia, obe disciplíny riešia rovnaké geologické štruktúry. Lepšie poznanie zlomov a horninového prostredia pomáha nielen odhadovať seizmické riziko, ale aj plánovať hlboké geotermálne vrty.
Rovnaké podložie, iná otázka: teplo namiesto rizika
Kým seizmológovia sa pýtajú, kde a prečo sa zemská kôra hýbe, iná skupina vedcov sa v tom istom podloží pýta inú otázku: koľko tepla sa dá odtiaľ získať. Systematický výskum geotermálnej energie na Slovensku začal už v roku 1971 pod vedením Štátneho geologického ústavu Dionýza Štúra (ŠGÚDŠ), ktorý vtedy vymedzil 26 oblastí perspektívnych na energetické využitie geotermálneho tepla. Dnes má na túto oblasť ústav samostatné pracovisko — Oddelenie hydrogeológie a geotermálnej energie, ktoré vedie Peter Malík.
Slovensko dnes využíva geotermálnu energiu v 36 lokalitách s celkovým tepelným výkonom približne 131 megawattov — čo je len asi 2,3 percenta odhadovaného celkového potenciálu krajiny. Hlavnou prekážkou rýchlejšieho rozvoja sú vysoké náklady na hlboké vrty a podľa časti odborníkov aj nedostatočne nastavená podpora z verejných zdrojov.
Jednou z oblastí intenzívneho vývoja sú nové technológie hĺbkového vŕtania určené pre tvrdé kryštalické horniny, ktoré dnes výrazne predražujú geotermálne projekty. Popri zdokonaľovaní klasických vrtákov vznikajú systémy využívajúce pokročilé ukotvenie vrtnej súpravy priamo vo vrte, samostatný pohon v spodnej časti vrtu či plazmou asistované rozrušovanie horniny. Ich spoločným cieľom je zrýchliť postup v tvrdých horninách, predĺžiť životnosť vrtnej techniky a znížiť náklady na hlboké vrty, ktoré dnes predstavujú najväčšiu prekážku rozvoja geotermálnej energetiky. Slovenská spoločnosť GA Drilling patrí medzi firmy, ktoré vyvíjajú takéto technológie. V roku 2026 predstavila výsledky terénnych skúšok systému NexTitan, určeného na efektívnejšie vŕtanie v tvrdých horninách, pričom súčasťou jej vývoja zostávajú aj plazmou asistované metódy rozpojovania horniny.
Slovensko v širšom obraze
Za slovenským sledovaním diania pod povrchom stojí inštitúcia so skutočne dlhou históriou. Geomagnetické observatórium v Hurbanove funguje nepretržite už od roku 1885 — teda dlhšie, než existuje samostatné Slovensko. Dnešný Ústav vied o Zemi SAV vznikol zlúčením viacerých pracovísk vrátane bývalého Geofyzikálneho ústavu SAV, založeného v roku 1953, ktorý sa člení na oddelenia zamerané na geomagnetizmus, gravimetriu a geodynamiku, seizmológiu a fyziku atmosféry. Práve seizmologické oddelenie stálo za analýzou otrasov pri Šamoríne aj pri Nižnej Sitnici.
Na druhej strane geologického výskumu stojí ŠGÚDŠ — rezortná vedeckovýskumná organizácia, ktorej úlohou je nielen skúmať geotermálny potenciál krajiny, ale aj viesť štátnu geologickú službu ako takú: geologické mapovanie, monitoring environmentálnych záťaží a hodnotenie surovinového potenciálu Slovenska.
Budúcnosť
Zemetrasenie pri Šamoríne aj desaťročia trvajúci, no stále len čiastočne využitý geotermálny potenciál Slovenska ukazujú na rovnaký, širší bod: to, čo sa deje pod nohami Slovenska, je aktívnejšie a menej preskúmané, než by väčšina ľudí čakala. Presná lokalizácia zlomov, ktoré spôsobujú zemetrasenia, aj presnejšie zmapovanie geotermálnych zdrojov majú spoločné jedno — si vyžadujú roky trpezlivého, nákladného merania, nie jednorazový záver.
Otázka, či sa nové technológie alebo lepšie porozumenie zlomom typu cíferského či tomu pri Nižnej Sitnici premenia na reálnu zmenu — teda na viac geotermálnej energie v slovenskej energetickej bilancii a na presnejšie odhady seizmického rizika, zostáva zatiaľ otvorená. Zemská kôra pod Slovenskom si napriek tomu už niekoľkokrát za posledné roky pripomenula, že si zaslúži viac pozornosti, než jej krajina bežne venuje.
