Predstavte si, že máte na bežnom účte odložených 10 000 €. Znie to ako bezpečná rezerva, s ktorou môžete v prípade núdze počítať. Číslo na obrazovke internet bankingu sa nehýbe – a práve preto sa cítite v bezpečí.
Lenže Štatistický úrad SR práve zverejnil, že spotrebiteľské ceny boli v júli 2026 medziročne vyššie o 3,3 %. Znie to ako dobrá správa – veď je to najnižšia hodnota od začiatku roka 2025. Realita je však zložitejšia: výdavky na bývanie s energiami medziročne vzrástli o viac než 7 %.Podľa ŠÚ SR pritom takzvaná jadrová inflácia – ukazovateľ, ktorý z výpočtu vynecháva najvolabilnejšie položky, akými sú ceny potravín a energií – dosiahla v júli hodnotu 1,7 %. Ceny teda ďalej rastú, len v jednotlivých oblastiach výdavkov rôznym tempom. Vaše peniaze na účte nezmizli. Zmenšilo sa len množstvo statkov a služieb, ktoré si za ne kúpite:
- Pri hypotetickej konštantnej 3-percentnej inflácii počas celého obdobia by mala pôvodných 10 000 € po 10 rokoch kúpnu silu približne 7 441 € v dnešných cenách.
- Po 20 rokoch by to bolo približne 5 537 €.
- Po 30 rokoch by hodnota klesla na približne 4 120 €.
Prečo nás tento prepad tak často zaskočí, hoci si vieme čísla na kalkulačke ľahko dopočítať? Výskum v psychológii a behaviorálnej ekonómii naznačuje, že k tomu prispievajú dva odlišné, dobre zdokumentované javy: exponential-growth bias (skreslenie pri odhade zloženého rastu) a money illusion (peňažná ilúzia).
Exponential-growth bias: Prečo intuícia podceňuje zložený rast
Ceny nerastú o pevnú čiastku každý rok rovnako – rastú zloženým tempom. Pri 3-percentnej inflácii sa preto každý rok pripočíta o niečo väčšia nominálna suma než rok predtým, pretože nové 3 % sa počítajú už zo zvýšenej cenovej hladiny. Každé nasledujúce percento sa nalepí na všetky predchádzajúce zvýšenia.
Tento problém opísali už holandský psychológ Willem Wagenaar so Sabatom Sagariom v klasickej štúdii z roku 1975: keď mali účastníci experimentu odhadnúť budúce hodnoty rastúceho radu čísel, ich odhady boli podľa autorov výrazne podhodnotené – v niektorých podmienkach dávali približne dve tretiny účastníkov odhady nižšie než desatina normatívnej hodnoty. V neskoršej ekonomickej literatúre sa pre túto tendenciu udomácnil pojem exponential-growth bias (EGB), pričom významnú úlohu pri jeho aplikácii na osobné financie zohrala práca amerických ekonómov Victora Stanga a Jonathana Zinmana z roku 2009. Tí v časopise Journal of Finance ukázali, že miera tohto skreslenia u domácností súvisí s tým, ako sa reálne správajú k peniazom: viac zaťažené domácnosti si podľa nich viac požičiavajú, menej sporia a uprednostňujú kratšiu splatnosť dlhu aj úspor.
Dôležité je, že Stango a Zinman zároveň nenašli veľa dôkazov, že by ich miera skreslenia bola iba iným meradlom všeobecnej finančnej sofistikovanosti. V bežnom živote sa s čistým exponenciálnym rastom stretávame pomerne zriedka, a mozog si preto pri odhadoch často vypomáha jednoduchšími, lineárnymi skratkami – tie však pri zloženom raste systematicky podhodnocujú výsledok.
DEEP DIVE — Pravidlo 72
Chcete rýchly odhad, za aký čas môže inflácia znížiť kúpnu silu nezmenenej sumy približne na polovicu? Skúste takzvané pravidlo 72: číslo 72 vydeľte mierou inflácie v percentách. Pri 3 % inflácii je to približne 72 ÷ 3 = 24 rokov. Ak by však celková inflácia bola dlhodobo na úrovni 7 % – teda na úrovni, na akej medziročne rástli len výdavky na bývanie a energie –, pravidlo by dalo približne 72 ÷ 7 ≈ 10 rokov. To ale neznamená, že práve táto jedna kategória výdavkov znížila kúpnu silu celých vašich úspor na polovicu za desať rokov – ide len o ilustráciu toho, o čo rýchlejšie by pôsobila vyššia celková miera inflácie. Skratka nie je matematicky presná, no ako intuitívny korektív proti podceňovaniu zloženého rastu funguje prekvapivo dobre.
Money illusion: Číslo zostáva, hodnota klesá
Kým exponential-growth bias vysvetľuje, prečo podceňujeme dôsledky kumulácie v čase, money illusion opisuje inú vrstvu problému: tendenciu pripisovať príliš veľkú váhu nominálnej sume a nedostatočne zohľadňovať jej reálnu kúpnu silu.
Psychologický mechanizmus money illusion podrobne rozpracovali Eldar Shafir, Peter Diamond a nositeľ Nobelovej ceny Amos Tversky, ktorí v roku 1997 v Quarterly Journal of Economics publikovali sériu prieskumových experimentov o tom, ako ľudia reagujú na zmeny cien a miezd. Podľa ich zistení ľudia bežne uvažujú o finančných transakciách súčasne v nominálnych aj reálnych pojmoch, pričom táto kombinácia vedie k systematickému vychýleniu smerom k nominálnemu hodnoteniu – teda k tomu číslu, ktoré vidno na výplatnej páske alebo bankovom výpise, bez dostatočného prepočtu na reálnu kúpnu silu.
Keď na účte stále vidíte 10 000 €, toto číslo sa nemení, hoci jeho reálna hodnota potichu klesá. Strata kúpnej sily navyše funguje ako pomalé vyfukovanie balóna: ceny v obchode rastú postupne, sem-tam o pár centov, inde o euro. Jednotlivé zmeny nemusia byť dostatočne výrazné na to, aby prekročili prah našej pozornosti a zmenili celkový pocit z cenovej hladiny.
Čo vieme dnes?
Pôvodné experimenty Shafira, Diamonda a Tverského nezostali osamotené. Novšia replikačná štúdia z roku 2021 zopakovala štyri z ich pôvodných úloh na nezávislej vzorke a dospela k výsledkom, ktoré sa s pôvodným zistením do veľkej miery zhodujú – money illusion sa teda javí ako pomerne robustný jav, nielen jednorazový výsledok z 90. rokov.
Kauzálny mostík: keď sa oba javy stretnú
Každý z týchto javov zachytáva inú časť problému. Spolu sa však môžu dopĺňať do nepríjemnej kombinácie: budúci pokles kúpnej sily podceňujeme a súčasnú nominálnu sumu preceňujeme. Exponential-growth bias spôsobuje, že podceňujeme, kam sa proces rastu cien za desať či dvadsať rokov dostane. Money illusion zároveň spôsobuje, že priebežne venujeme pozornosť skôr nemennému číslu na účte než jeho reálnej hodnote. Ich spoločným výsledkom môže byť, že si veľkú časť rezerv necháme dlhodobo ležať na nízko úročenom účte, prípadne pri vyjednávaní o mzde budeme venovať príliš veľkú pozornosť nominálnemu zvýšeniu a nedostatočne zohľadníme zmenu kúpnej sily – typ situácií, pri ktorých Shafir, Diamond a Tversky skúmali vplyv nominálnych a reálnych hodnôt na rozhodovanie.
Slovenská stopa: Infláciu nevnímame tak, ako ju meria štatistika
Tento problém nie je iba abstraktnou témou americkej behaviorálnej ekonómie. Aj slovenskí ekonómovia skúmajú, ako si ľudia vytvárajú predstavu o inflácii, ktoré ceny si všímajú a ako z nich odhadujú budúci vývoj.
Jednou z najstarších slovenských prác priamo na túto tému je výskum Vladimíra Baláža zo Slovenskej akadémie vied. V článku Formovanie názorov na pociťovanú a očakávanú infláciu, publikovanom v Ekonomickom časopise v roku 2009, analyzoval, ako spotrebitelia v eurozóne a vo vybraných tranzitívnych ekonomikách vnímajú a predpovedajú rast cien.
Autor ukázal, že ľudia nevytvárajú svoje odhady inflácie jednoducho tak, že by si vypočítali oficiálny index spotrebiteľských cien. Významnú úlohu zohrávajú familiarita s cenami, pocit kompetentnosti a osobná skúsenosť s vývojom cien. Zaujímavé pritom je, že znalosť cien môže pomáhať pri hodnotení toho, čo sa už stalo, ale nemusí automaticky zlepšovať odhad budúcej inflácie. Inými slovami: človek môže mať dobrý prehľad o tom, koľko dnes stojí jeho bežný nákup, a napriek tomu nemusí presne odhadnúť, ako sa cenová hladina vyvinie v ďalších rokoch.
Tento výsledok je pre náš problém dôležitý. Ukazuje totiž, že náš mozog pri vnímaní inflácie filtruje realitu cez to, čo vidí najčastejšie (napríklad ceny potravín). Keď k tomuto selektívnemu vnímaniu súčasnosti pridáme aj dlhodobé skreslenia – teda že v čase nedokážeme intuitívne domyslieť zložený rast (exponential-growth bias) a spoliehame sa na nominálne čísla na účte (money illusion), výsledkom je, že reálny dopad inflácie na úspory ľahko úplne prehliadneme.
Novšia slovenská stopa: behaviorálna makroekonómia
Na túto líniu nadväzuje Eva Sirakovová z Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorá v roku 2024 publikovala štúdiu Behavioural Macroeconomics: Unveiling the Psychology of Inflation Expectations. Práca sa priamo zaoberá prienikom behaviorálnej ekonómie a makroekonómie a skúma psychológiu inflačných očakávaní – teda spôsob, akým ľudia formujú predstavu o budúcej inflácii. Štúdia pracuje s údajmi z Európskej únie a USA a venuje pozornosť napríklad tomu, akú úlohu pri tvorbe očakávaní zohrávajú nedávne pozorovania. Práca je evidovaná vo Web of Science aj Scopus.
Práve tu sa slovenská výskumná stopa pekne stretáva s témou nášho článku. Ak človek pri odhade budúcnosti prirodzene vychádza najmä z toho, čo nedávno videl a čo si najlepšie pamätá, môže mať problém zachytiť dlhodobý účinok procesu, ktorý sa odohráva pomaly a kumulatívne. To však treba formulovať opatrne: Sirakovovej práca nie je priamym testom exponential-growth bias pri osobných úsporách. Je relevantná preto, že skúma behaviorálne formovanie inflačných očakávaní.
A čo ukazuje Slovensko dnes?
Ešte zaujímavejšie je, že veľmi aktuálny výskum Národnej banky Slovenska ukazuje, aké selektívne môže byť naše vnímanie inflácie v každodennom živote.
V máji 2026 publikovali Miroslav Gavura, Michal Marenčák a Ondrej Kusenda z NBS analýzu Keď sa Slovákov spýtate na infláciu, myslia na potraviny. Ich prieskum ukázal, že až 87 % Slovákov si obraz o inflácii vytvára najmä z cien potravín, zatiaľ čo oficiálnu mieru inflácie spontánne uviedlo iba 8 % respondentov. Ľudia navyše pri hodnotení inflácie viac zohľadňujú frekvenciu nákupu než samotnú váhu výdavku v celkovom rozpočte.
To dáva zmysel. Cenu chleba, mlieka alebo masla vidíme opakovane. Niektoré iné výdavky – napríklad väčšie nákupy vybavenia domácnosti – sa objavia v našom živote omnoho zriedkavejšie. Mozog preto nedostáva rovnomerný prúd informácií o všetkých cenách v ekonomike. Dostáva najmä výber cien, s ktorými sa stretávame často.
A práve tu vzniká zaujímavý rozdiel medzi oficiálnou a pociťovanou infláciou. Štatistický úrad vypočítava infláciu zo spotrebného koša reprezentujúceho výdavky domácností. Jednotlivec však nemá v hlave takýto štatistický kôš. Má svoj vlastný „mentálny kôš“ – potraviny, benzín, nájom, energie, kávu alebo služby, ktoré používa pravidelne.
NBS uvádza, že potraviny a nealkoholické nápoje tvoria približne 24 % spotrebného koša, no pri formovaní subjektívneho obrazu o inflácii im ľudia pripisujú výrazne väčšiu váhu. Počas predchádzajúcej inflačnej vlny podľa analýzy vysvetľovali potraviny v určitých obdobiach až 80 % vývoja inflačných očakávaní.
To je dôležitá slovenská paralela k téme tohto článku. Naša myseľ nepracuje s infláciou ako so štatistickým indexom. Pracuje s tým, čo si všimne, čo často kupuje a čo si dokáže vybaviť.
Čo z toho vyplýva pre naše úspory?
Tieto slovenské výskumy pritom neznamenajú, že každý Slovák podlieha exponential-growth bias alebo money illusion. Takýto záver by bol príliš silný. Ukazujú však niečo širšie a pre náš problém veľmi relevantné: medzi objektívnym vývojom cien a tým, ako si človek tento vývoj mentálne reprezentuje, existuje medzera.
A práve do tejto medzery sa môžu zmestiť aj oba mechanizmy, o ktorých sme písali vyššie. Ak pri budúcom vývoji cien podceňujeme kumuláciu percent a zároveň pri hodnotení vlastných peňazí príliš ľahko zostávame pri nominálnom čísle, dlhodobý pokles kúpnej sily sa môže dostať mimo nášho intuitívneho radaru.
Slovenská stopa tak neposkytuje dôkaz, že „Slováci nevedia počítať exponenciály“. Ukazuje však, že spôsob, akým si ľudia vytvárajú obraz o inflácii, je selektívny, psychologicky podmienený a odlišný od samotného štatistického merania.
A to je možno ešte dôležitejšie. Pretože ak chceme rozumieť tomu, prečo infláciu podceňujeme, nestačí sa pozrieť iba na číslo 3,3 %. Musíme sa pozrieť aj na to, čo z toho čísla náš mozog vôbec zaregistruje – a čo nechá prejsť bez povšimnutia.
Ako získať kontrolu nad infláciou
Spoliehať sa na to, že infláciu intuitívne „precítime“, podľa dostupného výskumu nestačí. Proti tendencii podceňovať zložený rast a preceňovať nominálne čísla môžu pomôcť konkrétne návyky:
- Rozlišujte rezervu a dlhodobé úspory. Pohotovostná rezerva má byť dobre dostupná na nečakané výdavky. Peniaze určené na dlhšie obdobie sa oplatí posudzovať aj podľa toho, ako ich výnos obstojí vzhľadom na infláciu.
- Myslite v reálnych výnosoch. Pri dlhodobých cieľoch nestačí sledovať iba nominálnu sumu na účte – zmysel má priebežne si premietať výnos po zohľadnení inflácie. Jednoduchý príklad: ak vám účet nesie 2 % ročne a ceny rastú o 3 %, nominálne ste zarobili, no reálne ste približne o 1 % kúpnej sily prišli.
- Prepočítajte budúcu sumu podľa predpokladanej inflácie. Ak chcete vedieť, koľko budete o 20 rokov potrebovať, vychádzajte z dnešnej ceny a zohľadnite predpokladanú mieru inflácie; pravidlo 72 vám pritom môže pomôcť len s rýchlym orientačným odhadom, nie s presným výpočtom.
- Pri sledovaní inflačných správ rozlišujte celkovú a jadrovú infláciu. Rozdiel medzi júlovými 3,3 % a jadrovými 1,7 % ukazuje, že aj „upokojujúce“ titulky môžu skrývať výraznejší rast cien v niektorých oblastiach výdavkov (napríklad bývanie a energie).
Inflácia preto nie je iba číslo v štatistikách Štatistického úradu SR alebo v projekciách Národnej banky Slovenska. Je aj problémom intuície: nominálne číslo na účte sa nemusí meniť celé roky, zatiaľ čo jeho kúpna sila sa mení každý rok.
Záver
Inflácia nie je len štatistický ukazovateľ. Je to tichý proces, ktorý systematicky eroduje kúpnu silu peňazí – a naše mozgy naň nie sú prirodzene dobre nastavené. Exponential-growth bias nám bráni intuitívne pochopiť, ako sa percentá kumulujú v čase. Money illusion nás drží pri nominálnom čísle na účte, aj keď jeho reálna hodnota klesá. A slovenské prieskumy ukazujú, že navyše filtrujeme realitu cez ceny, ktoré vidíme najčastejšie – predovšetkým potraviny.
Výsledkom môže byť, že si dlhodobo nechávame peniaze na mieste, kde ich inflácia pomaly, ale iste „požiera“. Nie preto, že by sme boli nerozumní, ale preto, že naša intuícia nie je nastavená na zložený rast a reálne hodnoty.
Najlepšia obrana nie je lepšia intuícia, ale vedomé návyky: rozlišovať rezervu od dlhodobých úspor, počítať v reálnych výnosoch a pravidelne si prepočítavať, čo nominálne číslo na obrazovke skutočne znamená. Lebo kým číslo na účte môže ostať nezmenené celé roky, jeho kúpna sila sa mení každý deň.
Zdroje
- Wagenaar, W. A., & Sagaria, S. D. (1975). Misperception of exponential growth. Perception & Psychophysics, 18, 416–422.
- Stango, V., & Zinman, J. (2009). Exponential Growth Bias and Household Finance. The Journal of Finance, 64(6), 2807–2849.
- Shafir, E., Diamond, P., & Tversky, A. (1997). Money Illusion. The Quarterly Journal of Economics, 112(2), 341–374.
- Replikačná štúdia (2021) zopakúvajúca úlohy 1–4 zo Shafir, Diamond & Tversky (1997) na nezávislej vzorke – k overeniu presného zdroja pred publikáciou.
- Štatistický úrad SR – júlové údaje o celkovej, harmonizovanej a jadrovej miere inflácie (zverejnené 19. 8. 2026).
- Baláž, V. (2009). Formovanie názorov na pociťovanú a očakávanú infláciu. Pohľad behaviorálnej ekonómie. Ekonomický časopis, 57(6), 568–586. Článok skúma, ako spotrebitelia v eurozóne a vybraných tranzitívnych ekonomikách vnímajú a predpovedajú vývoj cien; ukazuje rozdiely medzi skupinami a význam familiárnosti a pocitu kompetentnosti pri odhadovaní cenového vývoja. SAV – záznam článku Vladimíra Baláža
- Sirakovova, E. (2024). Behavioural Macroeconomics: Unveiling the Psychology of Inflation Expectations. Public Finance Quarterly, 70(2), 90–105. DOI: 10.35551/PFQ_2024_2_4. Štúdia sa priamo venuje prieniku behaviorálnej ekonómie a makroekonómie a skúma psychológiu inflačných očakávaní vrátane úlohy nedávnych pozorovaní pri ich formovaní. Plný text štúdie – Corvinus University
- Gavura, M., Marenčák, M., & Kusenda, O. (2026). Keď sa Slovákov spýtate na infláciu, myslia na potraviny. Národná banka Slovenska, 25. 5. 2026. Analýza ukazuje, že až 87 % Slovákov si obraz o inflácii tvorí najmä z cien potravín a že pri hodnotení inflácie zohráva významnú úlohu frekvencia nákupov. Národná banka Slovenska – Keď sa Slovákov spýtate na infláciu, myslia na potraviny
