Kelemantia: pevnosť, ktorá stála v krajine spojenca

Druhý diel série Hranica, ktorá nebola múrom — o rímsko-germánskom pohraničí na území dnešného Slovenska

Oheň prišiel v noci a rýchlo. Drevozemný val, ktorý mal chrániť posádku pred útokom spoza rieky, sa v priebehu pár hodín premenil na žeravé uhlie. Archeológ Ján Rajtár z Archeologického ústavu SAV, ktorý lokalitu skúma desaťročia, nazval túto udalosť v jednej zo svojich štúdií nemeckým výrazom „im Handstreich genommen“ — dobytá útokom z prekvapenia. Nie je to metafora. Je to opis toho, čo sa niekedy okolo roku 170 po Kristovi stalo tábora, ktorý dnes poznáme pod menom Kelemantia.

Na tomto mieste sa dá dobre vidieť niečo, čo prvý diel tejto série iba naznačil: hranica medzi Rímom a Kvádmi nebola len čiara, ktorú ľudia prechádzali. Miestami to bola línia, ktorú Rimania sami prekročili — a postavili si tábor na nesprávnej strane rieky.

Pevnosť na druhom brehu

Kelemantia stojí pri dnešnej obci Iža, na ľavom brehu Dunaja, presne oproti veľkému légiovému táboru Brigetio (dnešné Szőny v Maďarsku). To „presne oproti“ je dôležité. Legionársky tábor v Brigetiu ležal v rímskej provincii Panónia — na správnej, rímskej strane rieky. Kelemantia stála na druhej strane. Podľa doterajších archeologických poznatkov to bola jediná stála rímska pevnosť na tomto úseku hranice, ktorá bola takto predsunutá do územia, ktoré Rím oficiálne neovládal — do krajiny Kvádov.

To, samo osebe, hovorí niečo o povahe vzťahu medzi Rímom a jeho germánskym susedom. Nešlo o vojnu dvoch uzavretých svetov oddelených riekou. Rím sem umiestnil svojich vojakov v čase, keď Kvádi formálne vystupovali ako spojenci — presnejšie povedané, ako klientský národ podriadený rímskej politickej vôli.

Tento systém mal dlhú tradíciu. Už v 1. storočí Rimania uznali istého Vannia za vodcu Kvádov — v latinských prameňoch sa objavuje ako rex, kráľ, hoci presnejším opisom by bolo asi náčelník dosadený a udržiavaný pri moci vonkajšou mocnosťou. Rím nepotreboval Kvádov vojensky dobyť. Stačilo udržiavať priazeň ich vodcov darmi, peniazmi a diplomatickým tlakom. Bola to lacnejšia forma kontroly než vojna — dovtedy, kým fungovala.

Keď sa spojenectvo rozpadlo

Okolo polovice 2. storočia sa táto rovnováha začala lámať. Za vlády Marca Aurélia (161 – 180) vypukli takzvané markomanské vojny — dlhý a pre Rím prekvapivo ťažký konflikt na dunajskej hranici, v ktorom proti légiám stáli práve Kvádi a Markomani, teda národy, ktoré predtým figurovali skôr ako klienti než ako nepriatelia. Práve v tomto období, niekedy okolo rokov 165 – 166, vznikol na mieste dnešnej Iže prvý rímsky tábor — postavený narýchlo, z dreva a hliny, priamo v predpolí kvádskeho územia.

Zámer bol zrejme jasný: mať vlastnú, kontrolovanú základňu na severnom brehu, odkiaľ bolo možné sledovať pohyb i náladu kvádskych spoločenstiev a v prípade potreby rýchlo zasiahnuť. Bola to fyzická podoba rímskej politiky voči klientskému národu — nie múr, ktorý oddeľuje, ale predsunuté oko, ktoré sleduje.

A práve tento tábor zhorel. Podľa archeologických nálezov zanikol krátko po svojom vzniku pri nečakanom útoku Kvádov. Vojaci, ktorí ho stavali s presvedčením, že stoja na pôde spojenca, sa tak takmer okamžite presvedčili o tom, aké krehké spojenectvo v skutočnosti bolo. Hranica, ktorá sa dala prejsť obchodníkmi a rodinami, ako sme videli pri Gerulate, sa tu prejsť dala aj vojenským oddielom smerujúcim opačným smerom.

Kameň namiesto dreva

Rimania sa nevzdali. Koncom 2. storočia, po skončení markomanských vojen, postavili na mieste zničeného drevozemného tábora kamenný kastel — tentoraz s ambíciou trvalej prítomnosti. Podľa výskumov Archeologického ústavu SAV mal pôdorys pravidelného štvorca so zaoblenými nárožiami, s vnútornými rozmermi približne 172 × 172 metrov a celkovou rozlohou cez tri hektáre. Vnútri stála štábna budova, kasárne, kúpele, stajne, sklady, studne a pekárske pece pri vnútornej strane hradieb — infraštruktúra malého, sebestačného mestečka uprostred územia, ktoré Rím formálne nevlastnil.

Štúdia archeologičky Mirjany Hajnalovej a Jána Rajtára o zásobovaní posádky naznačuje, že vojaci sa tu stravovali podobne ako ich kolegovia kdekoľvek inde v ríši — obilninové kaše, chlieb, hovädzie, bravčové, ovčie a kozie mäso, hydina, ryby. Malé pece na prípravu mäsa mali priamo v kasárňach. Bol to život organizovaný podľa rímskeho vojenského poriadku, no odohrával sa v krajine, ktorú z okna kasární bolo možné vidieť ako „tú druhú stranu“ — aj keď formálne bola spojeneckým územím.

Systematický archeologický výskum lokality má samo osebe zaujímavú históriu. Prvé vykopávky tu na začiatku 20. storočia viedol amatérsky archeológ a rodák z Iže Ján Tóth-Kurucz. Nadviazal naň v roku 1932 Jaroslav Böhm, v 50. rokoch Bedřich Svoboda a od roku 1978 dodnes systematicky pokračuje Archeologický ústav SAV v Nitre, dlhodobo pod vedením Jána Rajtára a Kláry Kuzmovej. Mnohé zistenia amatéra Tóth-Kurucza podľa dostupných zdrojov platia dodnes — čo je pripomienka, že aj v odbore ovládanom inštitúciami zostáva miesto pre trpezlivú prácu jednotlivca.

Dar pre spojenca

Medzi nálezmi z Kelemantie sa nachádza aj predmet, ktorý hovorí presne o tej istej logike, akou fungoval vzťah medzi Rímom a Kvádmi ešte predtým, než sa zmenil na vojnu: vzácny rímsky medailón s portrétom cisárovnej Faustiny mladšej, manželky Marca Aurélia. Takýchto medailónov je z rímskej doby na našom území známych len niekoľko. Neboli to bežné mince — boli to reprezentatívne, slávnostné predmety, ktorými Rím obdarúval spojencov a lojálnych partnerov. Nález takéhoto predmetu priamo v pevnosti na kvádskej strane rieky pripomína, že hranica fungovala aj ako kanál diplomacie — darov, ktorými si ríša kupovala priazeň, presne tak, ako to opisujú písomné pramene o Vanniovi o storočie skôr.

Nedávne výskumy v okolí neďalekého Hrona podľa archeológa Jána Rajtára naznačujú, že v tejto oblasti mohol dočasne táboriť aj samotný Marcus Aurelius počas jednej z vojenských výprav proti Kvádom — cisár, ktorému tradícia pripisuje písanie časti filozofického diela Hovory k sebe práve počas ťažení na dunajskej hranici. Ide o pomerne nový a stále overovaný nález, preto ho treba brať ako naznačenú, nie definitívne potvrdenú možnosť. Ak by sa potvrdil, spájal by Kelemantiu s jedným z najznámejších mien rímskych dejín priamejšie, než len cez meno cisára, za vlády ktorého vznikla.

Koniec, ktorý obrátil úlohy

Kamenný kastel prestál viac než dve storočia, s prestavbami v polovici 3. storočia po vojnových škodách a rozsiahlou obnovou v 4. storočí za vlády konštantínovskej dynastie. Zanikol pravdepodobne koncom 4. storočia po požiari. A práve posledná kapitola príbehu Kelemantie je tá, ktorá najlepšie zapadá do témy celej série.

Po odchode rímskej posádky, podľa doterajších poznatkov, tábor nakrátko obývali práve Kvádi — národ, proti ktorého útoku sa tu pôvodne staval prvý, drevozemný tábor. Až po ich odchode, približne v prvej polovici 5. storočia, zostal areál definitívne opustený. Miesto, ktoré malo byť rímskym okom uprostred kvádskeho územia, sa na konci svojej existencie stalo na krátky čas kvádskym domovom postaveným z rímskeho kameňa.

Hranica sa tu teda neprechádzala len smerom od Kvádov k Rimanom, cez obchod či manželstvá, ako sme videli pri Gerulate. Prechádzala sa aj opačne — mocou, dohľadom, a napokon aj obyvateľmi, ktorí si na koniec vzali za svoje múry postavené na to, aby ich držali na uzde.

V roku 2021 sa Kelemantia spolu s Gerulatou stala súčasťou Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ako súčasť spoločného zápisu hraníc Rímskej ríše pozdĺž dunajského limesu. Dve pevnosti, dva rôzne spôsoby, akými sa rovnaká hranica dala prekročiť — jedna cez bránu, do ktorej vchádzali civilisti, druhá cez múry, ktoré mali brániť spojencovi vstúpiť, a napokon ho na chvíľu prichýlili.