V apríli 2026 stála v Bruseli pred Európskym parlamentom slovenská výskumníčka doc. Soňa Čierniková z Ústavu experimentálnej onkológie Biomedicínskeho centra SAV. Podujatie, organizované pod záštitou parlamentnej Medziskupiny pre rakovinu a zriedkavé choroby, malo predstaviť, ako sieťovanie a spoločná európska infraštruktúra dokážu znižovať rozdiely v onkologickej starostlivosti naprieč Úniou.
Spomedzi jedenástich krajín strednej a východnej Európy, ktoré v predchádzajúcom roku a pol navštívil deväťčlenný tím európskych expertov, bola Čierniková jedinou pozvanou zástupkyňou, ktorá tam mohla osobne prezentovať výsledky.
O necelé tri mesiace neskôr, 23. júna 2026, si za túto prácu prevzala Cenu SAV — najstaršie a najvyššie ocenenie tvorivej činnosti udeľované Slovenskou akadémiou vied — v kategórii za výnimočnú medzinárodnú spoluprácu. Stalo sa tak len štyri dni po tom, čo si jej materská inštitúcia, Biomedicínske centrum SAV, pripomenula desať rokov od svojho vzniku.
Prečo práve teraz
Tieto dve udalosti spolu súvisia viac, než sa na prvý pohľad zdá. Biomedicínske centrum SAV vzniklo v roku 2016 spojením štyroch predtým samostatných ústavov zameraných na onkologické, kardiovaskulárne, endokrinné, metabolické a infekčné ochorenia — s cieľom sústrediť špičkové tímy na jednom mieste a skrátiť cestu od objavu k liečbe. Čierniková a jej práca na projekte CCI4EU (Comprehensive Cancer Infrastructures for the European Union), financovanom z programu Horizon Europe Mission on Cancer, je príkladom toho, čo takéto sústredenie kapacít po desiatich rokoch prináša: krajina bez veľkého farmaceutického priemyslu či vlastnej kozmickej agentúry sa dokázala dostať do pozície, z ktorej môže na európskej úrovni spoluutvárať politiku onkologického výskumu, nielen ju pasívne prijímať.
Výsledky takzvaných Deep Dive intervencií, ktoré na Slovensku prebiehali od septembra 2024 do decembra 2025, sa napokon stali základom pre návrh Národného onkologického programu na roky 2026 – 2030. Slovensko bolo pritom jedinou krajinou regiónu, ktorá dostala priestor prezentovať svoje odporúčania priamo v Európskom parlamente — presne to dáva jeho skúsenosti váhu, akú by inak malá krajina v takejto oblasti len ťažko získala.
Ľudia za výskumom
Za skratkami projektov stoja konkrétni ľudia s vlastnou, dlhoročnou cestou k téme. Alena Gábelová pracuje v Ústave experimentálnej onkológie od roku 1980 a dnes koordinuje medzinárodný projekt VISION — nie klasický výskumný grant, ale koordinačný projekt, ktorý prepája slovenský translačný onkologický výskum so zahraničnými pracoviskami a umožňuje mladým vedcom stáže v renomovaných laboratóriách. Pod jej vedením bol ústav prvým na Slovensku, ktorý zaviedol metodické postupy na identifikáciu mutácií pri dedičných formách kolorektálneho karcinómu.
Čierniková sa naopak sústreďuje na inú, systémovejšiu úroveň problému: nie na jeden konkrétny typ nádoru, ale na to, ako vôbec vybudovať infraštruktúru — teda siete pracovísk, dátové systémy, štandardy starostlivosti —, ktorá dokáže onkologický výskum a liečbu prepojiť do fungujúceho celku. Práve o toto sa dlhodobo usiluje aj pri budovaní prvého komplexného onkologického centra na Slovensku, ktoré by malo prepojiť starostlivosť o pacientov s výskumom a vzdelávaním a otvoriť im prístup k inovatívnej liečbe v rámci klinických skúšaní.
Vysvetlenie: čo znamená „translačný“ výskum
Zjednodušene: základný výskum skúma, ako choroba na bunkovej či molekulovej úrovni funguje — napríklad ako presne poškodenie DNA vedie k nekontrolovanému deleniu buniek. Translačný výskum je most, ktorý tieto poznatky prenáša smerom k pacientovi — k novým diagnostickým testom, k liečebným postupom, ku klinickým skúšaniam. Problémom mnohých vedeckých systémov, Slovensko nevynímajúc, je, že tento most je krehký: základný výskum aj klinická prax môžu byť samostatne kvalitné, no ak medzi sebou dostatočne nekomunikujú, poznatky z laboratória sa k pacientovi dostávajú pomaly, alebo vôbec.
Presne to malo za cieľ preveriť hodnotenie Deep Dive v rámci CCI4EU — nezisťovalo, či majú slovenskí vedci dosť nápadov, ale či existuje funkčná cesta, ktorou sa tieto nápady dostanú až k pacientovi. Podobne aj výskum nanomedicínskych metód na včasnú diagnostiku nádorov tráviaceho traktu, ktorému sa venuje projekt VISION, dáva zmysel len vtedy, ak sa dá výsledok nakoniec zaviesť do bežnej klinickej diagnostiky, nie iba publikovať vo vedeckom časopise.
Prepojený systém, nie jedno pracovisko
Tento most navyše nie je jednosmerný. Rovnako ako klinická prax dodáva výskumu nové otázky (napríklad keď lekári v nemocnici narazia na prípad, ktorý sa nedá vysvetliť existujúcimi poznatkami), aj výsledky výskumu sa musia dostať späť — a to nielen do jedného pracoviska, ale do celej siete nemocníc a centier, aby na dobrý nápad z jedného mesta nečakali pacienti v inom zbytočne roky. Práve toto obojsmerné a plošné prepojenie je jadrom toho, čo sa CCI4EU snaží na Slovensku posilniť — nielen medzi výskumom a klinikou, ale aj medzi jednotlivými zdravotníckymi pracoviskami a tvorbou zdravotnej politiky. Fakt, že sa výsledky tejto práce dostali až do Európskeho parlamentu a stali sa podkladom pre návrh národného programu, nie je dôkazom, že je slovenský systém už dokonalý — je to skôr potvrdenie, že takýto koordinovaný prístup dokáže priniesť výstupy presahujúce hranice jedného pracoviska.
Slovensko v širšom obraze
História slovenského onkologického výskumu je dlhšia, než by naznačovala nedávna medializovaná udalosť. Jej korene siahajú do polovice 20. storočia, keď v priestoroch bývalej Nemocnice sv. Alžbety v Bratislave fungoval spoločne výskumný aj klinický onkologický ústav. Po čase sa ich cesty rozdelili: výskumná zložka sa stala Ústavom experimentálnej onkológie SAV, zatiaľ čo klinická časť prešla niekoľkými premenami mena, kým sa v 90. rokoch napokon osamostatnila ako Onkologický ústav sv. Alžbety (OÚSA) — vedľa neho dodnes funguje aj samostatný Národný onkologický ústav, ktorý vznikol z tej istej pôvodnej inštitúcie. OÚSA dnes podľa vlastných údajov zabezpečuje viac než 30 % onkologickej starostlivosti na Slovensku a je zároveň najväčším pracoviskom nukleárnej medicíny v krajine.
Výskumná a klinická zložka teda majú spoločné historické korene, no dnes fungujú ako samostatné inštitúcie, ktoré medzi sebou spolupracujú — napríklad prostredníctvom I. onkologickej kliniky, ktorú spoločne prevádzkujú Lekárska fakulta Univerzity Komenského a OÚSA. Bratislavský Ústav experimentálnej onkológie BMC SAV dnes v ročných správach explicitne uvádza spoluprácu s Národným onkologickým ústavom aj s OÚSA s cieľom lepšie prepojiť laboratórny výskum s klinickými pracoviskami — teda presne ten typ mosta, o ktorom hovorí aj koncept translačného výskumu.
Budúcnosť
Výsledky Deep Dive intervencií, ktoré priniesli Slovensku pozvanie do Európskeho parlamentu, sa premenili na návrh Národného onkologického programu na roky 2026 – 2030. Ako to zhrnula Čierniková: napriek tomu, že „ešte máme dlhú cestu pred sebou“, boli podľa nej položené dôležité základy. Návrh programu je však zatiaľ len návrhom — jeho definitívne schválenie, konkrétne financovanie a najmä vznik plánovaného prvého komplexného onkologického centra na Slovensku sú rozhodnutia, ktoré už nie sú vecou samotných výskumníčok, ale politickej a inštitucionálnej vôle.
Pozvanie do Európskeho parlamentu samo osebe pacientov nevylieči. Môže však rozhodnúť o tom, či budú slovenskí pacienti o desať rokov liečení v systéme, ktorý dokáže nové vedecké poznatky premieňať na modernú diagnostiku a liečbu oveľa rýchlejšie než dnes.
Súvisiace inštitúcie a zdroje
- Biomedicínske centrum SAV → bmc.sav.sk
- Onkologický ústav sv. Alžbety → www.ousa.sk
- Národný onkologický ústav → www.nou.sk
- CCI4EU Project → cci4eu.eu
Odporúčaná literatúra:
- Europe’s Beating Cancer Plan (Európska komisia)
- Práce Ústavu experimentálnej onkológie BMC SAV
