Štvrtá a záverečná časť imerzívnej série Stratené svety pravekej Európy. Táto časť nenadväzuje na Ilu genealogicky. Niet dôkazu, že by ľudia, ktorých teraz spoznáte, boli jej potomkami — patria k úplne inej, samostatnej skupine, ktorá s Ilinými ľuďmi možno nikdy neprišla do styku. Spája ich len to isté nutkanie: v rukách premeniť kus tvrdého materiálu na podobu ženy. Meno postavy aj jej myšlienky sú opäť rekonštrukcia. Predmet, ktorý v jej rukách vzniká, skutočne existuje. Na konci časti nájdete prehľad, čo je overené a čo je príbeh — vrátane jedného prekvapivého pokračovania, ktoré sa odohralo len pred pár desaťročiami.
Ora sedí v tieni previsnutej skaly a v rukách obracia úlomok mamutieho kla, prasknutý pri páde, nepoužiteľný ako hrot oštepu.
Vonku je zima taká tuhá, akú si žiadny z jej starých rodičov nepamätá — a predsa, keď sa jej ľudia pred rokmi vydali hľadať miesto, kde by táto zima bola aspoň trochu miernejšia, práve toto údolie popri rieke ich neodohnalo. Zver sa tu stále dá loviť. Kdesi vzadu v údolí rastú aj posledné trsy stromov, aké v okolitých, otvorenejších krajoch už dávno zničil mráz. Ora nevie, že ďaleko na severozápade, v krajoch, kam sa jej ľudia už roky neopovážia, sú celé kraje, ktoré ľudská noha už celé generácie nenavštívila — príliš studené, príliš suché, príliš prázdne, aby tam čokoľvek prežilo. Toto údolie je jedno z mála miest, kde sa aj v najtvrdšom mraze ešte dá žiť.
Kraj, ktorý mráz nedobyl celý
Ora nevie, prečo je to tak — nevie, že jej domovské údolie leží na okraji väčšej, mierne priaznivejšej oblasti, akú neskorší vedci nazvú Karpatská kotlina, a že práve táto oblasť si aj vo chvíli, keď je zvyšok strednej Európy už takmer vyľudnený, udržiava aspoň trochu vlahy, aspoň kúsok lesíka medzi holými svahmi, aspoň toľko zveri, aby sa dalo prežiť. Nevie ani to, že kraje, odkiaľ pred mnohými pokoleniami prišli jej najvzdialenejší predkovia, boli časom opustené — nie preto, že by tam ľudia zlyhali, ale preto, že samotná krajina sa stala príliš tvrdou aj pre tých najskúsenejších lovcov.
Jej rod o tom nevie nič. Vie len, že toto údolie ich doteraz neodohnalo tak, ako iné kraje odohnali iných.
Zaujímavé
Ruky, ktoré poznajú kel
Odkedy vie chodiť, sleduje Ora mužov aj ženy svojej skupiny, ako pracujú s mamutími klami. Nie je to nová práca — jej ľudia ňou žijú odkedy siaha pamäť, spracúvajú kel na hroty, ihly, ozdoby, nástroje na každý deň. Ale tento konkrétny úlomok, príliš krátky a príliš krivý na čokoľvek praktické, priťahuje jej pozornosť inak. Sedí s ním celé večery, škrabe ho pazúrikovým nástrojom, oberá vrstvu po vrstve, kým sa spod hrubého povrchu nezačne vynárať tvar.
Nerobí to preto, že by to niekto od nej žiadal. Robí to preto, že ju to napĺňa iným spôsobom, než akým ju napĺňa lov alebo zber. Jej ľudia poznajú takéto sošky aj od iných skupín, ktoré sem-tam stretnú pri výmene kremeňa alebo príbehov — vedia, že podobné postavy vznikajú aj na miestach, kam sa Ora nikdy nedostane, hoci to, čo presne znamenajú, sa medzi skupinami líši, a nikto to nevie povedať s konečnou platnosťou.
Tvar, ktorý zostane bez tváre
Ora pracuje pomaly a presne. Nesnaží sa postavu zveličiť ani ju urobiť plnšou, než akou v skutočnosti je — tvaruje ju tak, aby telo pôsobilo skutočne, takmer akoby to bola žena, ktorú pozná. Zvýrazňuje boky, prsia, miesta, ktoré na tele znamenajú ženskosť najzreteľnejšie. Tvár nevyrezáva vôbec — nie preto, že by na tom nezáležalo, ale preto, že tvár nie je to, čo chce táto soška ukázať.
Keď je hotová, je len o niečo väčšia než jej dlaň. Drží ju chvíľu v rukách, precíti jej váhu, a potom ju odloží medzi ostatné veci, ktoré si jej ľudia so sebou nesú z tábora do tábora — nie ako niečo, čo bude navždy uctievané na jednom mieste, ale ako niečo, čo teraz proste patrí k nej.
Čo Ora nevie
Ora nevie, že jej malá soška z kla prežije stovky storočí ukrytá v zemi, zatiaľ čo mráz, ktorý teraz sotva prežíva jej rod, na čas ustúpi a znova sa vráti, a znova ustúpi, a krajina okolo nej sa premení nespočetnekrát skôr, než ju niekto opäť nájde. Nevie, že miesto, kde teraz sedí, bude raz súčasťou krajiny s vlastným menom, obývanej ľuďmi, ktorí budú hovoriť jazykom, aký si nevie ani len predstaviť — a že práve oni budú tí, čo jej sošku jedného dňa vyzdvihnú zo zeme a budú sa čudovať, kto bola žena, ktorú vytvorila.
Nevie ani to, že cesta jej sošky do rúk týchto budúcich ľudí nebude priama. Že prejde cez ruky mnohých ďalších, bude sa strácať a znova sa nájde, precestuje ďalej, než kedy Ora či ktokoľvek z jej sveta precestoval — a že sa napokon, dlho po tom, čo aj tí budúci ľudia zabudnú, prečo ju hľadali, vráti presne tam, odkiaľ pochádza.
To sa už však nedeje v dobe ľadovej. To je iný príbeh — príbeh ľudí, ktorí prišli tisíce generácií po nej.
Vedecký základ: Postava Ory, jej meno a myšlienky sú beletristická rekonštrukcia bez akejkoľvek dokázateľnej genealogickej väzby na Ilu z predchádzajúcej časti — ide o samostatnú populáciu. Skutočné a doložené sú: takzvaná Moravianska venuša, 7,5 cm vysoká soška ženskej postavy vyrezaná z mamutieho kla, nájdená na táborisku lovcov mamutov v Moravanoch nad Váhom (lokalita Podkovica) niekedy medzi rokmi 1925 a 1937 — presný dátum a meno nálezcu (uvádzajú sa buď Karol Boliešik, alebo Štefan Hulman-Petrech) nie sú s istotou známe. Socha je datovaná na približne 22 800 rokov, hlava a ruky sa nezachovali. Riaditeľ Ponitrianskeho múzea v Nitre Anton Števko ju charakterizuje ako výnimočnú tým, že bola vyhotovená realisticky, s minimálnou štylizáciou — na rozdiel od plnších, výraznejšie štylizovaných venuší, akou je tá Věstonická.
Osídlenie regiónu Váhu v tomto období spadá do neskorého gravettienu, doloženého v tejto oblasti približne od 24- do 20-tisíc rokov pred dneškom. Výskum (Lengyel a kol., Quaternary Science Reviews, 2021) ukazuje, že zatiaľ čo Morava a Dolné Rakúsko boli v druhej polovici vrcholu LGM (približne 24- až 20-tisíc rokov) už opustené, Karpatská kotlina — vrátane údolia Váhu — zostala súvisle osídlená počas celého tohto obdobia vďaka miernejšej klíme, dostatku zveri a pretrvávajúcej drevinovej vegetácii. Táto oblasť tak fungovala ako skutočné glaciálne útočisko presne v čase, keď vznikla Moravianska venuša — na rozdiel od Dolních Věstonic a Pavlova z predchádzajúcej časti, ktoré boli v tomto čase už opustené.
Odkaz, ktorý takmer zmizol: Skutočný príbeh sošky po jej náleze je sám osebe pozoruhodný a nesúvisí s beletristickou časťou tejto série. Dostala sa do rúk nemeckého archeológa Lothara Zotza, ktorý v rokoch 1941 – 1943 s podporou nacistických štruktúr viedol na lokalite rozsiahly výskum. Počas vojny sa soška dostala do Nemecka a neskôr do Musée de l’Homme v Paríži, kde bol vystavený jej odliatok. Originál sa podarilo vypátrať až vďaka mnohoročnému úsiliu slovenského archeológa Juraja Bártu — na Slovensko sa vrátila v máji 1967, po Zotzovej smrti, keď ju podľa jeho želania priniesla jeho asistentka Gisela Freundová. Dnes je uložená v Ponitrianskom múzeu v Nitre.
Význam plných aj štíhlych venuší z tejto doby zostáva, rovnako ako pri tej Věstonickej, predmetom vedeckého sporu bez jednoznačnej odpovede.
