Kultúra zvoncovitých pohárov a posledná veľká výmena obyvateľstva praveku
V predchádzajúcom príbehu sme sledovali, ako nositelia kultúry so šnúrovou keramikou – priami dedičia stepných pastierov – preformovali strednú Európu a priniesli so sebou nové elity, individuálne hroby a prvé kovové zbrane. Ich odkaz sa tam ale nezastavil. Línia demografických a kultúrnych zmien pokračovala ďalej na západ a sever, až napokon prekročila more. Cieľová stanica: Britské ostrovy, kde sa mala odohrať jedna z najprudších genetických výmen v celých pravekých dejinách Európy.
Pod menom, ktoré tejto epoche dali archeológovia – kultúra zvoncovitých pohárov (Bell Beaker) –, sa ukrýva komplikovanejší príbeh, než sa dlho predpokladalo. Nešlo o jednu vlnu, ale o dve úplne odlišné dráhy šírenia, ktoré sa napokon stretli v jednom mokrom kúte Európy.
Až do nástupu analýz starovekej DNA (aDNA) sme o pravekých migráciách vedeli len z keramiky, hrobov a nástrojov. Genetické dáta z kostí nám dnes umožňujú vidieť nielen to, aké predmety sa šírili, ale aj to, či sa spolu s nimi sťahovali aj ľudia – a v akom rozsahu.
Prečo práve teraz: nová stopa v holandských mokradiach
V februári 2026 publikoval tím okolo genetika Iñiga Olaldeho (v súčasnosti Universidad del País Vasco, predtým Harvard Medical School) spolu s Davidom Reichom a archeológmi z Leidenskej univerzity v časopise Nature rozsiahlu analýzu genómov 112 ľudí, ktorí žili medzi rokmi 8500 a 1700 pred n. l. na území dnešného Holandska, Belgicka a západného Nemecka.
Zistenie je nečakané: kým vo väčšine Európy lovecko-zberateľské obyvateľstvo počas neolitu takmer úplne vymizlo z genofondu, v mokraďovej, riečnej a pobrežnej krajine okolo dolného toku Rýna a Meuse pretrvala populácia s vysokým – približne 50-percentným – podielom loveckej-zberateľskej genetickej výbavy ešte tritisíc rokov po tom, čo sa to inde v Európe stalo výnimkou. Táto svojrázna komunita si po tisícročia dokázala udržať genetickú a zrejme aj kultúrnu špecifickosť a vyhnúť sa plnej asimilácii s okolím. Práve vďaka tejto životaschopnosti vznikol v oblasti dolného Rýna svojrázny spoločenský a genetický základ. Keď sa neskôr zmiešal s prichádzajúcimi skupinami so stepným pôvodom, zrodila sa populácia, ktorá sa stala priamym zdrojom expanzie kultúry zvoncovitých pohárov. Podľa genetických modelov vyšla práve odtiaľ vlna, ktorá okolo roku 2500 pred n. l. spôsobila takmer úplnú výmenu obyvateľstva na Britských ostrovoch.
Tento nález dopĺňa mozaiku, ktorú začala skladať prelomová štúdia rovnakého tímu z roku 2018 – a práve tá odhalila, čo sa stalo, keď táto expanzia dorazila do Británie.
Dva odlišné príbehy tej istej kultúry.
Genetické dáta z roku 2018 (Olalde, Reich, Wolfgang Haak a kolegovia, Nature) priniesli prekvapujúci záver: fenomén zvoncovitých pohárov sa v rôznych častiach Európy šíril úplne rozdielnym spôsobom.
Iberia: Na Pyrenejskom polostrove sa nová keramika a s ňou spojené zvyky rozšírili prevažne kultúrnou difúziou – teda výmenou nápadov a mód, bez výraznejšieho prílevu nového obyvateľstva. Miestni potomkovia neolitických farmárov si jednoducho osvojili nový štýl.
Stredná a severozápadná Európa: Tu sa fenomén zvoncovitých pohárov spojil s populáciami nesúcimi ťažkú stepnú genetickú záťaž (odkaz kultúry so šnúrovou keramikou a Jamnej kultúry) a šíril sa už reálnou migráciou ľudí, nie iba predmetov.Najextrémnejší príklad tejto druhej dráhy predstavuje práve Británia.
Británia: takmer úplná výmena obyvateľstva
Keď nositelia zvoncovitých pohárov so stepným pôvodom okolo roku 2500 pred n. l. prekročili kanál La Manche, spustili proces, ktorý genetici označujú za jeden z najrozsiahlejších v celom európskom praveku. Podľa analýzy vyše 400 kostrových nálezov došlo v priebehu niekoľkých storočí k výmene približne 90 percent genofondu vtedajšej britskej populácie.
Ian Barnes z Prírodovedného múzea v Londýne, jeden z hlavných autorov štúdie, opísal rozdiel medzi kostrami spred a po príchode zvoncovitých pohárov ako nápadne odlišný genetický profil. Mark Thomas z University College London zase upozornil, že rozsah tejto výmeny mnohých prekvapí, hoci čím viac dát z aDNA máme, tým jasnejšie vidíme, že veľké migrácie boli v praveku skôr pravidlom než výnimkou.
Dôležité je zdôrazniť, čo tieto dáta neznamenajú. Ian Armit z University of Bradford upozorňuje, že hoci bola migrácia intenzívnejšia a rozsiahlejšia, než sa doteraz predpokladalo, dostupné dôkazy nenaznačujú násilnú inváziu – príčina takého rýchleho genetického obratu zatiaľ nie je jednoznačne objasnená a zostáva predmetom výskumu. Medzi zvažované faktory patria napríklad klimatické zmeny alebo demografická dynamika, žiadny z nich však nie je potvrdený.
Populácia, ktorú zvoncovité poháre v Británii nahradili, boli neolitickí stavitelia megalitických monumentov vrátane Stonehenge – ľudia, ktorí podľa genetických analýz (vrátane výskumu spojeného s tzv. Cheddarským mužom) niesli tmavšiu pigmentáciu pokožky. Noví prichádajúci mali vo vyššej miere alely spojené so svetlejšou pokožkou a očami.
Slovenská stopa v tej istej dobe
Zatiaľ čo sa na Britských ostrovoch odohrávala táto dramatická výmena, na juhozápadnom Slovensku pokračoval proces, ktorý sme opísali v predchádzajúcom článku – nástup individuálnych pohrebov a nová sociálna diferenciácia. Interdisciplinárny výskum staršej doby bronzovej na pohrebisku v Jelšovciach, ktorý dlhodobo viedol Jozef Bátora z Archeologického ústavu SAV v Nitre, prepojil antropologické analýzy kostrových pozostatkov s chemickými rozbormi kovových predmetov a datovaním zo zahraničných laboratórií. Takýto interdisciplinárny prístup dnes umožňuje klásť podobné otázky o kontinuite a výmene obyvateľstva aj na stredoeurópskom území – hoci systematické genómové dáta porovnateľné s britskými štúdiami pre územie Slovenska zatiaľ v takom rozsahu publikované neboli.
Dedičstvo, ktoré nesieme dodnes
Genetický obrat spred približne 4500 rokov nezanechal stopu len v archeologických nálezoch. Mužské britské populácie dodnes vo veľkej miere nesú chromozóm Y haploskupiny R1b, ktorý bol medzi nositeľmi zvoncovitých pohárov takmer výlučný a u predchádzajúcich neolitických obyvateľov Británie prakticky chýbal.
Dnes je haploskupina R1b najčastejšou mužskou líniou v celej západnej Európe. Najvyššie frekvencie dosahuje na Britských ostrovoch (Wales okolo 90 %, Írsko 80–85 %, Škótsko a západné Anglicko 70 % a viac), v Baskicku (okolo 85–88 %), na Pyrenejskom polostrove (Španielsko a Portugalsko 60–70 %) a vo Francúzsku (približne 60 %). V Nizozemsku a Nemecku sa pohybuje okolo 40–50 %, v Taliansku okolo 40 %. Smerom na východ frekvencia prudko klesá – v Česku a na Slovensku dosahuje približne 20–35 %, v Poľsku okolo 15–20 % a ďalej na východe Európy je už výrazne menej častá. Tento západo-východný gradient dodnes odráža smer expanzie populácií spojených s kultúrou zvoncovitých pohárov pred viac ako 4500 rokmi.
Tento genetický odkaz nie je len abstraktné číslo. Muži v západnej Európe – vrátane veľkej časti obyvateľov Británie, Francúzska, Španielska či čiastočne aj Slovenska – dodnes vo svojom chromozóme Y nesú priamu stopu ľudí, ktorí pred 4500 rokmi prekročili La Manche. Každý, kto si dá urobiť test otcovskej línie a zistí haploskupinu R1b, sa v podstate pozerá na dedičstvo tejto pravekej vlny.
Podľa archeogenetických hypotéz spojených s výskumom Wolfganga Haaka a kolegov súvisela táto vlna migrácií so stepí aj so šírením indoeurópskych jazykov naprieč Európou – otázka, akým konkrétnym jazykom hovorili prví nositelia zvoncovitých pohárov v Británii, však ostáva predmetom odbornej diskusie a nemá jednoznačnú odpoveď.
Zapamätateľná pointa
Kým kultúra so šnúrovou keramikou preformovala strednú Európu zmiešaním stepného a neolitického dedičstva, kultúra zvoncovitých pohárov ukázala, že rovnaký fenomén mohol na rôznych miestach Európy znamenať čokoľvek od pokojnej výmeny kultúry až po takmer úplnú výmenu obyvateľstva. Británia patrí k najextrémnejším príkladom druhého scenára – a jej dnešní obyvatelia nesú genetický odkaz tejto výmeny dodnes, ukrytý v chromozóme Y rovnako ako kedysi v hlinených nádobách v tvare zvona.
Kľúčové vedecké koncepty: Kultúra zvoncovitých pohárov (Bell Beaker) · kultúrna difúzia vs. migrácia · genetický obrat populácie · haploskupina R1b · aDNA analýza · stepná genetická zložka
Použitá literatúra
Olalde, I., Altena, E., Bourgeois, Q., Fokkens, H. et al. (2026). Lasting Lower Rhine–Meuse forager ancestry shaped Bell Beaker expansion. Nature, 652, 938–946. https://doi.org/10.1038/s41586-026-10111-8
Olalde, I., Brace, S., Allentoft, M. E., Armit, I., Kristiansen, K. et al. (2018). The Beaker phenomenon and the genomic transformation of northwest Europe. Nature, 555, 190–196. https://doi.org/10.1038/nature25738
Haak, W., Lazaridis, I., Patterson, N., Rohland, N. et al. (2015). Massive migration from the steppe was a source for Indo-European languages in Europe. Nature, 522, 207–211. https://doi.org/10.1038/nature14317
Armit, I. & Reich, D. (2021). The return of the Beaker Folk? Rethinking migration and population change in British prehistory. Antiquity, 95(384), 1464–1477. https://doi.org/10.15184/aqy.2021.129
