Ako stepná migrácia, genetické miešanie a nové pohrebné zvyky zmenili strednú Európu
V predchádzajúcom príbehu sme opustili rozpadávajúce sa trypillijské megasídla a sledovali, ako sa na východných stepiach formovala jamová kultúra. Keď sa tiahle línie stepných migrácií a kontaktov pohli ďalej na západ, stredná Európa sa stala javiskom jednej z najväčších demografických a kultúrnych premien praveku.
Zatiaľ čo sa na konci 4. a začiatku 3. tisícročia pred n. l. v mnohých častiach Európy menili staršie neolitické spoločnosti, začal sa formovať nový kultúrny fenomén, ktorý archeológovia poznajú pod názvom kultúra so šnúrovou keramikou (Corded Ware). Kultúra so šnúrovou keramikou sa v rozsiahlych častiach Európy rozšírila približne v priebehu 3. tisícročia pred n. l.; v strednej Európe sa jej hlavný horizont kladie približne do obdobia 2800–2200 pred n. l., hoci chronológia sa medzi regiónmi líši.
Keď sa v strednej Európe začali objavovať nové komunity
Keď sa v strednej Európe – vrátane území dnešného Česka, Slovenska, Poľska či južného Nemecka – začali objavovať komunity spájané s kultúrou so šnúrovou keramikou, nešlo o príchod bezmenných kočovníkov. Genetické dáta ukazujú, že veľká časť ich predkov bola spätá so stepnými populáciami príbuznými jamovej kultúre. Podľa analýzy Wolfganga Haaka a kolegov (2015) mali skúmaní jedinci kultúry so šnúrovou keramikou z Nemecka približne 75 % genetického pôvodu odvodeného od populácií príbuzných jamovej kultúre.
Svoj názov dostali podľa charakteristického znaku – odtlačkov šnúr na keramických nádobách, ktoré vtláčali do ešte mäkkej hliny. Priniesli odlišné rituály, pohrebné praktiky a formy spoločenského vyjadrenia identity a statusu. Ich nástup však nebol jednorazovým vpádom. Skôr išlo o proces, ktorý sa v priebehu niekoľkých storočí pretavil do novej spoločenskej reality strednej Európy.
Podobne ako moderní ľudia Homo Sapiens geneticky a demograficky nahradili neandertálcov (s určitou mierou miešania — preto máme dnes v DNA približne 1–2 % neandertálskeho pôvodu), tak aj populácie spojené s kultúrou so šnúrovou keramikou výrazne zmenili genetickú mapu strednej Európy. V mnohých regiónoch sa pôvodní neolitickí farmári nestali dominantnou zložkou novej populácie — naopak, stepný genetický pôvod sa stal veľmi silným a často dosahoval približne tri štvrtiny. Na rozdiel od neandertálcov však neolitickí farmári ako genetická zložka úplne nezmizli. Ich podiel sa v skúmaných populáciách kultúry so šnúrovou keramikou pohyboval typicky okolo 25 % a zostal súčasťou neskorších európskych populácií.
Kultúrny taviaci kotol
Príchod týchto populácií neznamenal jednoduché vymazanie pôvodných obyvateľov – potomkov prvých európskych poľnohospodárov. Došlo k procesu genetického a kultúrneho miešania, ktorý bol regionálne rôznorodý.
V mnohých oblastiach strednej Európy sa objavila výrazná stepná genetická zložka, hoci jej rozsah a načasovanie sa medzi regiónmi líšili. V hmotnej kultúre a spôsobe obhospodarovania pôdy sa zároveň prejavovali aj staršie neolitické prvky. V mnohých regiónoch sa zároveň presadzovali menšie a rozptýlenejšie formy osídlenia, odlišné od veľkých sídelných koncentrácií známych zo staršieho neolitu. Archeologický záznam zároveň ukazuje väčší dôraz na jednotlivca, rodinné väzby a individuálny pohrebný rítus než v kolektívne orientovaných pohrebných tradíciách staršieho neolitického sveta.
Kultúra so šnúrovou keramikou však nebola jednotným spoločenstvom, ktoré by sa rozprestieralo od Rýna až po Volgu s rovnakými zvykmi. Archeológovia dnes skôr hovoria o širokom kultúrnom fenoméne, ktorý spájali určité spoločné znaky, no jednotlivé regióny sa líšili v keramike, pohrebných praktikách, hospodárstve aj miere kontaktu so stepnými populáciami. Práve táto regionálna rozmanitosť je dôležitá: genetická transformácia neprebehla všade rovnakým spôsobom ani v rovnakom čase.
Tento taviaci kotol nevytvoril jednotnú „novú Európu“ zo dňa na deň. Vznikla mozaika komunít, ktoré spájali spoločné pohrebné zvyky a keramické tradície, no zároveň si zachovávali lokálne rozdiely.
Individuálne hroby a nová sociálna mapa
Jedným z najvýraznejších znakov kultúry so šnúrovou keramikou je rozšírenie individuálneho pohrebného rítu. Do popredia sa dostáva individuálny hrob.
V mnohých oblastiach sa objavuje charakteristický rodovo diferencovaný pohrebný vzorec: muži bývali často ukladaní do hrobov na pravý bok a ženy na ľavý, pričom sa líšila aj orientácia tela. Tento vzorec však nebol univerzálny a medzi regiónmi existovali výrazné odchýlky. V hroboch sa našli typické kamenné sekeromlaty (často označované ako bojové sekery), flintové nástroje, ozdobné nádoby a ďalšie predmety.
Rozdiely v hrobovej výbave naznačujú, že pohrebný rítus umožňoval vyjadrovať rozdiely v statuse a sociálnom postavení. Zároveň je zrejmé, že pohrebný rítus bol silne rodovo diferencovaný. Mužské hroby častejšie obsahujú sekeromlaty, nástroje a predmety interpretované ako symboly statusu, ženské hroby zase častejšie ozdoby. Táto polarita však nie je absolútna – v praxi existovali výnimky a regionálne odchýlky.
Hospodárstvo, mobilita a prvé kovy
Hospodársky model kultúry so šnúrovou keramikou bol pravdepodobne rôznorodý. V niektorých regiónoch zohrával významnú úlohu chov dobytka a mobilita, inde pokračovali formy zmiešaného poľnohospodárstva. Izotopové a archeologické údaje preto ukazujú skôr na kombináciu rôznych spôsobov obživy než na jednotný model „pastierskej kultúry“.
V tomto období sa zároveň rozširovalo využívanie kovových predmetov, najmä medi, hoci prvé kovové nálezy v strednej Európe sú staršie než samotný horizont kultúry so šnúrovou keramikou. Kov však zatiaľ nepredstavoval základ hospodárstva a jeho význam bol často spojený skôr s prestížou, výmenou a sociálnymi sieťami. Sekeromlaty a prvé kovové predmety z medi mohli nadobúdať nielen praktický, ale aj symbolický význam. Širšie rozšírenie bronzových predmetov však patrí až do neskoršieho obdobia, keď sa stredná Európa dostávala do doby bronzovej.
Jazykové dedičstvo
Genetické a kultúrne posuny 3. tisícročia pred n. l. nezanechali stopy len v kostiach a archeologických nálezoch. Podľa popredných archeogenetických hypotéz bola táto migračná a kultúrna vlna jedným z kľúčových procesov, ktoré podporili šírenie aspoň časti indoeurópskych jazykov naprieč veľkou časťou Európy.
Keď dnes hovoríme jazykmi patriacimi do indoeurópskej rodiny, nadväzujeme – podľa týchto interpretácií – na komunikačné siete, ktoré sa formovali práve v časoch, keď sa stepní pastieri stretli s neolitickou Európou. Táto súvislosť však zostáva hypotézou, nie priamo dokázaným faktom.
Zapamätateľná pointa
Ak bol svet trypillijských megasídel experimentom s veľkými, relatívne egalitárnymi agregáciami, svet kultúry so šnúrovou keramikou predstavoval iný model: menšie komunity, častejší dôraz na individuálny status, výraznú rodovú diferenciáciu v pohrebnom ríte a v mnohých regiónoch aj vyššiu mieru mobility.
Prepojením stepného genetického dedičstva s populáciami, ktoré nadväzovali na staršie neolitické tradície Európy, vznikli nové regionálne spoločnosti, ktoré postupne vstupovali do sveta doby bronzovej. Na začiatku tohto príbehu stojí svet pontsko-kaspickej stepi a jeho kontakty s neolitickou Európou. Na jeho druhom konci sa v strednej Európe objavuje krajina individuálnych hrobov, sekeromlatov, šnúrovanej keramiky a prvých kovových predmetov – krajina, ktorej genetickú a čiastočne aj kultúrnu stopu nosíme v sebe dodnes.
Kľúčové vedecké koncepty: Kultúra so šnúrovou keramikou (Corded Ware) · individuálne pohreby · bojové sekeromlaty · metalurgia medi · stepný genetický pôvod · praveká sociálna diferenciácia
Vybraná literatúra
- Haak, W. et al. (2015). Massive migration from the steppe was a source for Indo-European languages in Europe. Nature, 522, 207–211.
- Allentoft, M. E. et al. (2015). Population genomics of Bronze Age Eurasia. Nature, 522, 167–172.
- Furholt, M. (2014). Upending a ‘totality’: Re-evaluating Corded Ware variability in Late Neolithic Europe. Proceedings of the Prehistoric Society.
- Knipper, C. et al. (2017). Dietary reconstruction in the Corded Ware culture of Central Europe. PLOS ONE, 12(5), e0176797.
