Populárne články o ľudskom mozgu sa v posledných rokoch množia, obsahujú pôsobivé čísla o miliardách neurónov, petabajtoch pamäte a schopnosti myslenia ovplyvňovať imunitu. Mnohé z týchto tvrdení majú skutočný vedecký základ. Problém je, že popularizačné texty ich často podávajú ako uzavreté fakty, hoci časť z nich je predmetom prebiehajúceho vedeckého sporu a iné pochádzajú z jednej pútavej, no zjednodušenej analógie, ktorá sa v mediálnom prostredí zabetónovala ako fakt. Nasledujúca analýza sa pozerá na najčastejšie opakované tvrdenia o mozgu a overuje, čo z nich skutočne obstojí pred vedeckou literatúrou.
- Petabajty pamäte: chytľavé číslo s neistým základom
- Nová mapa veku mozgu: štyri body zlomu
- Neurogenéza v dospelosti: spor, ktorý sa nevyriešil
- Myseľ a imunita: overiteľný mechanizmus, nie „sila pozitívneho myslenia“
- Vagusový nerv a zápal: tri desaťročia od objavu k schválenému zariadeniu
- Placebo efekt: reálna biológia, nie iba predstavivosť
- Prečo na tomto rozlíšení záleží
Petabajty pamäte: chytľavé číslo s neistým základom
Tvrdenie, že ľudský mozog dokáže uchovať približne 2,5 petabajtu dát, sa v populárnych textoch objavuje takmer vždy, keď má autor ilustrovať kapacitu mozgu. Číslo má reálny pôvod vychádza zo štúdie tímu Toma Bartola a Terryho Sejnowskeho zo Salk Institute, publikovanej v roku 2016 v časopise eLife.
Výskumníci pomocou 3D rekonštrukcie tkaniva z hipokampu potkana zistili, že synapsie sa nevyskytujú len v troch veľkostných kategóriách, ako sa dovtedy predpokladalo, ale až v 26 rôznych veľkostiach, čo pri prepočte zodpovedá približne 4,7 bitu informácie na synapsiu. Pri asi 100 biliónoch synapsií v ľudskom mozgu z toho vychádza kapacita rádovo v petabajtoch teda „v podobnej lige ako celý internet“, ako to vtedy zhrnul spoluautor Sejnowski.
Problém je, že samotný odhad vychádza z tkaniva potkana, nie človeka, a spolieha sa na sériu zjednodušujúcich predpokladov o tom, že synapsie fungujú vo všetkých oblastiach mozgu rovnako ako v hipokampe. Neurovedec Paul Reber z Northwestern University, ktorý sa na štúdii nepodieľal, v rozhovore pre Scientific American upozornil, že mediálne titulky prezentujúce číslo ako desaťnásobne väčšiu kapacitu, než sa doteraz myslelo, v skutočnosti prekrývajú to naozaj pozoruhodné zistenie štúdie teda mechanizmus, akým synapsie dosahujú svoju presnosť pri nízkej energetickej spotrebe. Podľa Rebera je otázka „koľko“ pritom oveľa menej zaujímavá než otázka „ako“. Číslo 2,5 petabajtu tak nie je vyfabrikované, no ide skôr o názornú extrapoláciu než o priamo zmeraný fakt o ľudskom mozgu.
Nová mapa veku mozgu: štyri body zlomu
Jedno z tvrdení, ktoré sa v poslednom čase šíri naprieč popularizačnými textami je že mozog prechádza výraznými zlomami vo veku 9, 32, 66 a 83 rokov má oporu v solídnej a čerstvej vedeckej práci. Tím z Cambridgeskej univerzity vedený Alexou Mousleyovou publikoval v novembri 2025 v časopise Nature Communications analýzu difúzneho zobrazovania mozgu od 4 216 ľudí vo veku od narodenia do 90 rokov.
Pomocou dvanástich metrík teórie grafov a techník redukcie dimenzionality tím identifikoval štyri hlavné body zlomu v štruktúrnej organizácii mozgových sietí, ktoré ohraničujú päť odlišných období vývoja od detstva cez dospievanie a dospelosť až po skorú a neskorú starobu.
Podľa autorky štúdie ide o prvú prácu, ktorá takto komplexne zmapovala hlavné fázy prepájania mozgu naprieč celým ľudským životom. Prvé obdobie od narodenia do deviateho roku života je charakteristické klesajúcou globálnou integráciou a rastúcou lokálnou segregáciou mozgových oblastí. Najdlhšie, „dospelé“ obdobie trvá od približne 32 rokov až do 66 rokov, kým posledná fáza po 83. roku veku prináša ďalšie oslabovanie prepojenia mozgových sietí, čo môže odrážať prirodzené spomaľovanie neuroplasticity v neskorom veku.
Na rozdiel od chytľavého čísla o pamäti ide v tomto prípade o priamo nameraný, recenzovaný výsledok postavený na jednej z najväčších dostupných databáz mozgových skenov naprieč celým ľudským životom.
Zaujímavé
Neurogenéza v dospelosti: spor, ktorý sa nevyriešil
Tvrdenie, že dospelý mozog dokáže tvoriť nové neuróny takzvaná neurogenéza až do vysokého veku, patrí medzi najčastejšie opakované „dobré správy“ popularizačnej neurovedy. Realita je zložitejšia. V roku 2018 vyšli v priebehu niekoľkých týždňov dve prominentné štúdie s protichodnými závermi. Tím Shawna Sorrellsa z Kalifornskej univerzity v San Franciscu publikoval v časopise Nature analýzu 59 ľudských vzoriek, v ktorej nenašiel žiadny dôkaz o vzniku nových neurónov v hipokampe po trinástom roku veku. V rovnakom období tím Maury Boldriniovej publikoval v Cell Stem Cell opačný záver, že neurogenéza v hipokampe pretrváva počas celého života bez výrazného poklesu súvisiaceho s vekom, vrátane vzoriek od ľudí vo veku 78 rokov.
Obe štúdie použili podobné imunohistochemické markery, no dospeli k diametrálne odlišným záverom, čo podľa neskoršej analýzy publikovanej v Cell Stem Cell odráža hlboké metodologické problémy tejto oblasti výskumu – najmä citlivosť použitých techník na spôsob spracovania a fixácie posmrtného tkaniva. Prehľadová štúdia z roku 2026 hovorí, že opatrná interpretácia dostupných dôkazov naznačuje skôr nízku a medzi jednotlivcami premenlivú mieru neurogenézy než rozsiahly, funkčne dominantný proces tvorby nových neurónov. Populárne tvrdenie, že vedci našli nové neuróny v mozgoch dospelých „vo veku až 78 rokov“, teda pochádza z reálnej, no vedecky spornej štúdie nie z uzavretého konsenzu, ako to popularizačné texty často naznačujú.
Myseľ a imunita: overiteľný mechanizmus, nie „sila pozitívneho myslenia“
Tvrdenie, že aktivita konkrétnej mozgovej oblasti dokáže posilniť imunitnú odpoveď na očkovanie, je naopak čerstvo potvrdeným, konkrétnym vedeckým výsledkom. Tím vedený Nitzanom Lubianikerom z Telavivskej univerzity, Technionu a Telavivského lekárskeho centra publikoval v januári 2026 v časopise Nature Medicine randomizovanú kontrolovanú štúdiu na 85 zdravých účastníkoch. Pomocou neurozobrazovacej spätnej väzby v reálnom čase trénovali účastníkov zvyšovať aktivitu ventrálnej tegmentálnej oblasti (VTA) — časti mozgového odmeňovacieho systému spojenej s motiváciou a očakávaním. Účastníci, ktorým sa podarilo výraznejšie zvýšiť aktivitu VTA, mali po očkovaní proti hepatitíde B preukázateľne vyššiu hladinu ochranných protilátok v krvnej plazme.
Kľúčové je, že efekt bol špecifický práve pre VTA a neobjavil sa pri iných kontrolných mozgových oblastiach vrátane hipokampu, ani pri iných častiach odmeňovacieho systému spojených s odlišnými typmi príjemných zážitkov. Podľa výskumného tímu nejde o „pozitívne myslenie“ v populárnom zmysle slova, ale o merateľný neurobiologický mechanizmus úzko súvisiaci so známym placebo efektom v medicíne. Práve mentálne stratégie spojené s pozitívnym očakávaním, nie s príjemným pocitom samotným, sa v štúdii ukázali ako najsilnejšie spojené s posilnenou imunitnou odpoveďou.
Vagusový nerv a zápal: tri desaťročia od objavu k schválenému zariadeniu
Podobne solídny základ má aj tvrdenie o schopnosti mozgu priamo ovplyvňovať zápalové procesy prostredníctvom vagusového nervu. Neurochirurg Kevin Tracey z Feinstein Institutes for Medical Research pred viac než tridsiatimi rokmi objavil takzvaný zápalový reflex nervový okruh, ktorým vagusový nerv reguluje imunitnú odpoveď a zápal v tele. Tento objav položil vedecký základ pre celý nový odbor nazývaný bioelektronická medicína. Traceyho výskum viedol k vývoju prvého zariadenia na stimuláciu vagusového nervu schváleného americkým Úradom pre potraviny a liečivá (FDA) na liečbu reumatoidnej artritídy, ktoré vyvinula firma SetPoint Medical a ktoré Northwell Health prvýkrát implantoval pacientovi v roku 2025. Na rozdiel od tvrdení o „ovládaní imunitného systému mysľou“ ide v tomto prípade o priamu elektrickú stimuláciu konkrétneho nervu, nie o silu myšlienky mechanizmus je však reálny, klinicky overený a dnes už komerčne dostupný.
Placebo efekt: reálna biológia, nie iba predstavivosť
Príkladom je samotný placebo efekt, ktorý sa v laickom prostredí často odbíja ako „len si to namýšľate“. Súčasný vedecký konsenzus túto predstavu jednoznačne odmieta. Placebo efekty sa dnes chápu ako výsledok aktívnych, vnútorných mozgových procesov spojených s očakávaním, významom a prediktívnou reguláciou tela teda ako reálny neurobiologický jav, nie výpadok objektivity. Časť liečebného účinku bežných liekov, chirurgických zákrokov aj psychoterapie je preukázateľne sprostredkovaná práve týmito procesmi, pričom placebo dokáže merateľne ovplyvniť autonómny nervový systém, tep srdca, krvný tlak aj hladiny protizápalových látok, ako je kortizol.
Prečo na tomto rozlíšení záleží
Rozdiel medzi „vedecky podloženým, ale zjednodušeným“ a „vedecky spochybňovaným“ tvrdením nie je len akademická drobnosť. Čísla ako mozgová kapacita 2,5 petabajtu alebo neurogenéza „až do 78 rokov“ znejú v populárnom texte rovnako presvedčivo ako jednoznačne potvrdená štúdia o vekových zlomoch mozgovej architektúry alebo klinicky schválené zariadenie na stimuláciu vagusového nervu. Bez rozlíšenia medzi nimi však čitateľ nedokáže odhadnúť, ktorému tvrdeniu môže dôverovať pri praktickom rozhodovaní napríklad pri otázke, či „trénovanie mozgu“ skutočne dokáže ovplyvniť imunitu, alebo pri hodnotení toho, či je daná časť mozgu skutočne schopná celoživotnej regenerácie. Veda o mozgu je aj bez preháňania mimoriadne bohatá, problém nastáva až vtedy, keď sa otvorené otázky prezentujú ako uzavreté fakty.
