Má zviera vedomie? Vedci nehľadajú dôkaz, ale merateľné stopy

Otázka, či zvieratá niečo subjektívne prežívajú, patrila donedávna skôr do sveta filozofie než laboratórií. Priamo nahliadnuť do cudzej skúsenosti totiž nevieme – ani u zvieraťa, a napokon ani u iného človeka. Veda preto hľadá inú cestu.

Namiesto pokusu dokázať alebo vyvrátiť „vedomie“ ako jeden celok sa výskumníci pýtajú na menšie a testovateľné otázky. Aké správanie, nervové mechanizmy alebo fyziologické reakcie sú u človeka spojené s vedomým prežívaním? A nachádzame podobné znaky aj u iných živočíchov?

Takýto prístup sa v posledných rokoch systematizuje pod názvom metóda markerov (z angl. marker method / indicator approach). Neponúka jednoduchý test, ktorý by po jednom experimente povedal „toto zviera je vedomé“. Umožňuje však zhromažďovať viacero nezávislých línií dôkazov a postupne hodnotiť, aká silná je podpora pre konkrétnu formu subjektívneho prežívania. Kristin Andrews, Jonathan Birch a Jeff Sebo túto metodológiu systematizovali v článku publikovanom v časopise Science v roku 2025.

Čo vlastne znamená „vedomie“?

Pri tejto otázke je dôležité rozlišovať medzi pojmami.

Slovo vedomie môže označovať viacero rôznych schopností – od bdelosti a schopnosti spracúvať informácie až po schopnosť mať subjektívnu skúsenosť. Pre výskum zvierat je preto často presnejší pojem subjektívne prežívanie (sentience): schopnosť mať subjektívne skúsenosti, napríklad pociťovať bolesť, potešenie alebo iné pozitívne či negatívne stavy. Subjektívne prežívanie teda nie je synonymom všetkých významov slova vedomie. Keď vedci skúmajú napríklad to, či zviera môže trpieť v dôsledku poškodenia tkaniva, zaujíma ich predovšetkým možnosť subjektívne prežívanej, afektívnej skúsenosti – nie všetky formy vedomia naraz.

Práve preto je aj v tejto oblasti užitočnejšie hovoriť o dôkazoch pre konkrétne formy vedomého prežívania než jednoducho vyhlasovať, že určitý druh „má“ alebo „nemá vedomie“.

1. Ako funguje metóda markerov

Marker je pozorovateľný znak, ktorý môže poskytnúť dôvod pripisovať zvieraťu určitý typ vedomého spracovania. Môže ísť o behaviorálnu reakciu, spôsob učenia, fyziologický proces alebo vlastnosť nervovej sústavy.

Dôležitý je pritom celý reťazec uvažovania. Ak určitý znak poskytuje u dobre preskúmaných živočíchov dôvod pripisovať vedomé spracovanie, vedci skúmajú, či sa podobný znak objavuje aj u ďalších druhov. Samotná podobnosť však nestačí. Treba zároveň vylúčiť jednoduchšie vysvetlenia, pri ktorých by rovnaké správanie vzniklo bez subjektívnej skúsenosti.

To je podstatný rozdiel oproti antropomorfizmu. Vedec nemá tvrdiť „zviera sa správa smutne, teda je smutné“, ale skôr: „pozorujeme určitý opakovateľný mechanizmus a vieme, že u dobre preskúmaných živočíchov súvisí s určitým typom vedomého spracovania; teraz skúmajme, či existujú dôvody považovať ho za relevantný aj u tohto druhu“.

Metóda markerov preto nepredstavuje jeden rozhodujúci test ani definitívny dôkaz. Je to spôsob, ako systematicky zhromažďovať dôkazy v situácii, keď priamy test subjektívnej skúsenosti nemáme.

2. Chobotnice: iný nervový systém, podobné otázky

Chobotnice sú pre výskum vedomia mimoriadne zaujímavé. Ich nervová sústava sa vyvíjala nezávisle od nervovej sústavy stavovcov a veľká časť neurónov sa nachádza mimo centrálneho mozgu, vrátane rozsiahlych nervových štruktúr v ramenách.

To však neznamená, že každé rameno má vlastné „vedomie“. Znamená to predovšetkým, že chobotnica spracúva informácie spôsobom, ktorý sa od stavovcov výrazne líši. Práve preto je pri nej ešte dôležitejšie skúmať funkciu nervových systémov a správania namiesto jednoduchého hľadania ľudskej anatomickej obdoby.

Jedna z najznámejších štúdií skúmala reakcie chobotníc na poškodzujúci podnet a následnú preferenciu prostredia spojeného s lokálnym anestetikom. Výsledky boli interpretované ako dôkaz, že reakcia chobotníc na poškodenie môže zahŕňať aj afektívnu zložku, teda viac než samotnú detekciu škodlivého podnetu.

Pri tomto experimente je však dôležitá metodologická výhrada. Výsledok s preferenciou prostredia spojeného s anestetikom je zaujímavý, ale experiment mal obmedzenia v kontrolnom usporiadaní. Preto je presnejšie hovoriť o dôkaze podporujúcom hypotézu afektívnej skúsenosti, nie o definitívnom dôkaze bolesti v ľudskom zmysle.

Novší prehľad Alexandry Schnellovej a kolegov z roku 2026 hodnotil osem kritérií relevantných pre subjektívne prežívanie. Pri chobotniciach a sépiách dospel k vysokej alebo veľmi vysokej miere istoty pri šiestich z nich, pri kalmároch pri piatich. Pri nautiloch zostávajú dôkazy podstatne slabšie.

Práve tento rozdiel je dôležitý: otázka dnes nie je iba „majú hlavonožce vedomie?“, ale aj aké silné dôkazy máme pre jednotlivé skupiny a konkrétne formy prežívania.

3. Kôrovce, ktoré zmenili zákon

Najkonkrétnejší spoločenský dopad mal podobný výskum pri desaťnôžkach – teda skupine, do ktorej patria napríklad kraby, homáre, raky a krevety.

Tím vedený Jonathanom Birchom pripravil pre britskú vládu v roku 2021 rozsiahly prehľad viac ako 300 vedeckých štúdií. Autori dospeli k záveru, že dostupné dôkazy poskytujú dostatočný základ na to, aby sa hlavonožce a desaťnôžky považovali za pravdepodobne schopné subjektívneho prežívania.

Britská vláda následne zahrnula obe skupiny do zákona Animal Welfare (Sentience) Act 2022. Zákon dnes pri definícii „animal“ výslovne uvádza stavovce okrem človeka, hlavonožce a desaťnôžky.

Neznamená to, že britský zákon vedecky „dokázal“, že každý krab alebo homár prežíva bolesť. Znamená to, že pri rozhodovaní o ich pohode sa zákon rozhodol brať možnosť ich subjektívneho prežívania vážne.

Je to dobrý príklad toho, ako môže vedecká neistota viesť nie k ignorovaniu problému, ale k opatrnejšiemu rozhodovaniu.

4. Hmyz: dôkazy pribúdajú, istota zostáva menšia

Pri hmyze je situácia ešte neistá, no zároveň sa rýchlo mení.

Zaujímavým príkladom sú čmeliaky. V štúdii publikovanej v roku 2022 vedci pozorovali, že čmeliaky opakovane kotúľali drevené guľôčky bez zjavnej bezprostrednej odmeny. Autori uviedli, že toto správanie spĺňa behaviorálne kritériá používané na identifikáciu hry u zvierat. Zároveň našli dôkazy, že samotné kotúľanie bolo pre čmeliaky odmeňujúce.

To však ešte neznamená, že čmeliaky „vedia, že sa hrajú“ alebo že experiment dokazuje vedomé prežívanie. Hra je zaujímavý marker, pretože u mnohých živočíchov súvisí s pozitívnymi vnútornými stavmi, ale samotné správanie môže mať aj iné vysvetlenia.

Pri hmyze preto vedci sledujú širší súbor znakov: schopnosť učiť sa, pamätať si, riešiť nové úlohy, robiť kompromisy medzi rôznymi motiváciami, meniť správanie po poškodení a ďalšie vlastnosti nervového a behaviorálneho systému.

Ani jeden z týchto znakov sám osebe nepredstavuje dôkaz subjektívneho prežívania. Ich význam rastie vtedy, keď sa nezávislé línie dôkazov začnú navzájom podporovať.

5. Ako spoznať marker od antropomorfizácie

Výskum zvieracieho vedomia sa často stretáva s dvoma opačnými chybami.

Prvou je antropomorfizácia: pripísanie ľudskej emócie zvieraťu iba na základe jeho vzhľadu alebo správania. Ak pes skloní hlavu, môžeme intuitívne povedať, že „sa cíti previnilo“. Samotný výraz alebo jednorazová epizóda však ešte neukazujú, čo zviera prežíva.

Druhou chybou je opačný extrém – predstava, že všetko, čo sa nedá priamo zmerať, musí byť vedecky irelevantné.

Metóda markerov sa snaží vyhnúť obom.

Dobré tvrdenie o možnom vedomom prežívaní by malo:

1. opisovať konkrétny a opakovateľný znak,
2. ukázať, prečo je tento znak relevantný pre vedomé spracovanie,
3. zohľadniť alternatívne vysvetlenia,
4. porovnávať správanie s vhodnými kontrolnými situáciami,
5. jasne uviesť, aký silný je výsledný dôkaz.

Napríklad samotné vyhýbanie sa škodlivému podnetu ešte nedokazuje bolesť. Organizmus môže poškodenie detegovať a reagovať naň bez toho, aby ho subjektívne prežíval.

Preto treba rozlišovať medzi nocicepciou – detekciou potenciálne poškodzujúcich podnetov a reakciou na ne – a bolesťou ako subjektívnou skúsenosťou. Prítomnosť nocicepcie sama osebe nehovorí, či existuje vedomé prežívanie.

To je jeden z dôvodov, prečo je výskum markerov založený na viacerých kritériách a nie na jedinom „teste bolesti“.

6. Čo hovorí Newyorská deklarácia?

V roku 2024 bola zverejnená Newyorská deklarácia o zvieracom vedomí, ktorú iniciovali filozofi a vedci vrátane Kristin Andrews, Jonathana Bircha a Jeffa Seba.

Deklarácia netvrdí, že všetky zvieratá sú vedomé. Jej hlavné tvrdenia sú diferencovanejšie: podľa signatárov existuje silná vedecká podpora pre vedomé prežívanie u ostatných cicavcov a vtákov a existuje realistická možnosť vedomého prežívania aj u všetkých ostatných stavovcov a mnohých bezstavovcov vrátane hlavonožcov, desaťnôžok a niektorých skupín hmyzu.

Dôležité je aj to, čo deklarácia nie je. Jej signatári podpisujú dokument vo svojom osobnom mene, nie v mene inštitúcií alebo celej vedeckej komunity. Preto nie je správne prezentovať ju ako formálny vedecký konsenzus.

Deklarácia upozorňuje aj na praktický dôsledok tejto neistoty: ak existuje realistická možnosť vedomého prežívania a naše rozhodnutia môžu zvieraťu spôsobiť ujmu, autori považujú za rozumné túto možnosť zohľadniť.

7. Prečo veda stále nevie povedať, čo je vedomie

Metóda markerov obchádza otázku „čo presne je vedomie“ zámerne.

Existuje viacero konkurenčných teórií vedomia – napríklad teória globálneho pracovného priestoru alebo integrovaná informačná teória. Medzi nimi však neexistuje všeobecne prijatá teória, ktorá by poskytovala jednoduchý test použiteľný na všetky živočíchy.

To je pri porovnávaní druhov zásadný problém. Ak by sme prijali jednu teóriu ako definitívnu, mohli by sme podľa nej vyberať aj to, ktoré vlastnosti zvieraťa považujeme za relevantné. Iný teoretický rámec by však mohol zvýrazniť úplne iné znaky.

Markery preto predstavujú praktickú cestu, ako zhromažďovať dôkazy bez toho, aby sa vedecká komunita najprv musela zhodnúť na jednej definitívnej teórii vedomia.

Neznamená to, že filozofický problém zmizol. Znamená to, že experimentálna veda môže postupovať aj napriek nemu.

Čo teda vieme?

Veda zatiaľ nevie priamo zmerať subjektívnu skúsenosť iného živočícha. Vie však merať jej možné prejavy: spôsob, akým zviera reaguje na poškodenie, ako sa učí vyhýbať nepríjemným podnetom, či vyhľadáva ich úľavu, ako kombinuje protichodné motivácie alebo ako jeho nervová sústava spracúva škodlivé podnety.

Práve na takýchto pozorovateľných znakoch stojí metóda markerov. Nehovorí: „toto zviera má vedomie, pretože sa správa ako človek“. Pýta sa skôr: „ak by sme rovnaký súbor znakov pozorovali u dobre preskúmaných živočíchov, považovali by sme ich za dôkaz vedomého spracovania?“ Ak áno, podobnosť poskytuje dôvod brať podobné vysvetlenie vážne aj pri inom druhu – zároveň však treba skúmať alternatívne vysvetlenia.

Takýto prístup nevyriešil filozofický problém vedomia. Jeho význam je inde: umožňuje vede postupovať aj v situácii, keď nemáme univerzálny test subjektívnej skúsenosti.

A práve preto dnes otázka nestojí jednoducho „ktoré zvieratá sú vedomé?“. Presnejšia vedecká otázka znie:

Aké dôkazy máme pre jednotlivé formy subjektívneho prežívania u jednotlivých druhov – a aká silná je naša istota?

Odpoveď sa pritom môže meniť s každým novým experimentom. To nie je slabina tejto metódy. Je to spôsob, akým veda pracuje s otázkami, na ktoré zatiaľ nemá priamy test.

---

Zdroje

• Andrews, K., Birch, J., Sebo, J. et al. (2025): Evaluating animal consciousness. Science, 387(6736), 822–824. DOI: 10.1126/science.adp4990
  Článok systematizujúci metódu markerov a jej použitie pri hodnotení zvieracieho vedomia.
• The New York Declaration on Animal Consciousness (2024).
  Oficiálne znenie deklarácie, vysvetlenie jej záverov a aktuálny zoznam signatárov.
• Schnell, A. K., Browning, H., Crump, A., Burn, C. C. & Birch, J. (2026): Sentience in cephalopod molluscs: an updated assessment. Biological Reviews, 101(3), 1311–1333. DOI: 10.1002/brv.70125
  Aktualizované hodnotenie dôkazov pre sentienciu u chobotníc, sépií, kalmárov a nautilov (online 20. januára 2026).
• Birch, J., Browning, H., Burn, C., Schnell, A. K. & Crump, A. (2021): Review of the evidence of sentience in cephalopod molluscs and decapod crustaceans.
  Rozsiahly odborný prehľad, ktorý hodnotil viac ako 300 štúdií a stal sa dôležitým podkladom pre britskú legislatívu.
• Crook, R. J. (2021): Behavioral and neurophysiological evidence suggests affective pain experience in octopus. iScience.
  Experimentálne skúmanie reakcií chobotníc na poškodenie a preferencie prostredia spojeného s lokálnym anestetikom.
• Dona, H. S. et al. (2022): Do bumble bees play? Animal Behaviour.
  Štúdia skúmajúca kotúľanie drevených guľôčok čmeliakmi a jeho charakteristiky z hľadiska behaviorálnych kritérií hry.
• Animal Welfare (Sentience) Act 2022, United Kingdom.
  Oficiálne znenie britského zákona, ktorý medzi zahrnuté zvieratá výslovne zaraďuje aj hlavonožce a desaťnôžky.

---