Ako sa z očí stalo „voči“: čo nám gramatikalizácia prezrádza o jazyku

Keď povieme, že plast je odolný voči chemikáliám, sotva pri tom myslíme na oči. Predložka voči však s očami historicky súvisí. Jej predchodcom bolo staršie spojenie v oči, späté s predstavou človeka stojaceho tvárou v tvár druhému, teda „do očí“. Ako sa z konkrétneho, telesného spojenia stane gramatický nástroj používaný aj tam, kde niet nijakých očí ani tváre? Odpoveď leží na pomedzí jazykovedy a kognitívnej vedy – a ukazuje, že „jazyková zmena“ v skutočnosti nie je jeden jav, ale niekoľko odlišných mechanizmov, ktoré sa v bežnej reči ľahko pomýlia.

Čo sa vlastne stalo s „voči“

Jazykovedci pri prípadoch, ako je voči, hovoria o dvoch prepojených, no odlišných procesoch:

• Univerbizácia – spojenie viacerých slov (predložka v + podstatné meno oči) sa zrastie do jedného slova s novou, samostatnou funkciou. JÚĽŠ SAV uvádza voči priamo ako produkt univerbizácie výrazu v oči; historické doklady zachytávajú aj staršie prechodné podoby v-óči či vóči.
• Gramatikalizácia – proces, pri ktorom výraz pôvodne nesúci konkrétnejší význam postupne nadobúda gramatickú funkciu alebo sa jeho gramatická funkcia posilňuje (v tomto prípade funkciu predložky viažucej sa s datívom).

Tieto dva procesy tu prebiehali ruka v ruke: zrastenie do jedného slova sprevádzalo oslabovanie pôvodného konkrétneho významu smerom k abstraktnejšiemu vzťahu. Netreba to však zovšeobecňovať príliš ďaleko – v dnešnom samostatnom použití predložky voči už väčšina hovoriacich pôvodný obraz očí síce nevníma, no spojenie zoči-voči zostáva dodnes prekvapivo priehľadné a jasne pripomína, odkiaľ slovo pochádza. Neplatí teda, že by pôvodný obraz úplne zmizol – skôr ustúpil do úzadia.

Slovenčina má na podobné procesy viac príkladov: predložky ako kvôli alebo namiesto jazykovedci tiež radia medzi tzv. druhotné (sekundárne) predložky, ktoré vznikli z pôvodne voľnejších spojení a časom si osvojili gramatickú funkciu. Kvôli je pekným dokladom toho, že pôvodný význam nemusí zmiznúť naraz – v staršom jazyku sa popri predložkovom použití ešte zachytáva aj príslovkové kvôli vo význame „po vôli“. Pri predložke vďaka je historický vývoj zložitejší, preto ju nemožno jednoducho zaradiť do rovnakého príbehu ako voči či kvôli.

Prečo k tomu dochádza: jazyková a kognitívna ekonómia

Prečo si jazyk namiesto vytvárania nových slov radšej „recykluje“ tie staré? Jedna z hypotéz, ktoré jazykovedci ponúkajú, súvisí s kognitívnou ekonómiou. Tvorba úplne nového výrazu si vyžaduje, aby si ho hovoriaci aj poslucháč spoločne osvojili od nuly – je to nákladné. Naproti tomu prevzatie už existujúceho, dobre zaužívaného spojenia a jeho postupné „ohýbanie“ smerom k abstraktnejšiemu, gramatickému významu môže byť z hľadiska učenia a spracovania jazyka úspornejšie.

Ide o rozšírenú a užitočnú hypotézu, nie o definitívne uzavreté vysvetlenie – presné kognitívne mechanizmy, ktoré univerbizáciu a gramatikalizáciu poháňajú, sú stále predmetom aktívneho výskumu.

Gramatikalizácia nie je každá jazyková zmena

Tu je dobré zastaviť sa a spresniť si pojmy – lebo práve tu vzniká najviac zjednodušení. Nie všetko, čo sa v jazyku „posúva“, je gramatikalizácia. Je to len jeden z viacerých mechanizmov, ktorými sa jazyk mení:

• Pragmatikalizácia. V bežných rozhovoroch môžeme pozorovať príbuzný, no nie totožný proces pri výrazoch ako vlastne, proste, akože alebo v podstate. Tie môžu v niektorých kontextoch fungovať ako tzv. diskurzné markery: namiesto vecnej informácie signalizujú postoj hovoriaceho, nadväzujú na predchádzajúcu výpoveď alebo organizujú priebeh rozhovoru. Vo väčšine iných kontextov si však tieto slová svoj plný, kompozičný význam zachovávajú – nejde teda o to, že by „stratili pôvodný význam“ naprieč celým jazykom, ale že si popri ňom vyvinuli aj novú, pragmatickú funkciu v organizácii rozhovoru. Vzťah medzi pragmatikalizáciou a gramatikalizáciou je navyše predmetom odbornej diskusie – nie je isté, že ide o „presne ten istý proces“ ako pri voči.
• Sémantická zmena. Jazykovedkyňa Romana Krolčíková v rozhovore pre Akadémiu SAV opísala príklad slova kolaborácia, ktoré sa v slovenčine dlho spájalo predovšetkým s vlastizradou z obdobia druhej svetovej vojny. Dnešná mladšia generácia ho čoraz bežnejšie používa aj v neutrálnom význame „spolupráca“, prevzatom z angličtiny. Toto nie je gramatikalizácia – slovo naďalej ostáva podstatným menom s plným vecným významom, len sa mu rozšíril, resp. čiastočne zmenil obsah.
• Jazykový kontakt a pravopisné kolísanie. Jej kolegyňa Natália Kolenčíková zase upozornila na tzv. spätný chod: slovo bejzbal, dávno zdomácnené a kodifikované, sa v korpuse v poslednom čase opäť čoraz častejšie zapisuje v pôvodnej anglickej podobe baseball. Ani to nie je gramatikalizácia – ide o vplyv jazykového kontaktu na pravopis a formu slova.

Tieto tri javy sú užitočné práve preto, že ukazujú kontrast: gramatikalizácia typu voči je len jedným z viacerých spôsobov, akým sa jazyk priebežne prepisuje.

Zápas normy s praxou

Pri opise a kodifikácii jazyka sa stretávajú dva rozdielne pohľady:

1. Deskriptívny prístup sleduje, ako ľudia reálne hovoria. Ak sa nový spôsob používania v úze ustáli a dostatočne rozšíri, lexikografi ho môžu zachytiť v slovníkoch a opisoch jazyka – rozhodnutie však závisí od frekvencie, stability významu, žánrového rozšírenia aj dĺžky trvania javu, nie je automatické.
2. Preskriptívny prístup (kodifikácia) dáva jazyku systém, ktorý okrem vzájomnej zrozumiteľnosti plní aj ďalšie funkcie – napríklad podporuje jeho stabilitu naprieč regiónmi a časom.

Práve z tohto napätia vznikajú jazykové mýty – napríklad predstava, že niektoré predložky „patria“ len k živým bytostiam, hoci úzus dávno ukazuje inak. Kodifikačné príručky aj poradenská prax JÚĽŠ SAV však opakovane potvrdzujú, že slovenčina je dostatočne pružná na to, aby spájala logiku svojej histórie s potrebami modernej vedy a techniky.

Dá sa jazyková zmena sledovať naživo?

Univerbizácia a gramatikalizácia typu voči prebiehali stáročia a jazykovedci ich dnes rekonštruujú zväčša zo starých textov. Nástroje ako Slovenský národný korpus však umožňujú niečo nové: sledovať, ako sa slová menia priebežne, na miliónoch dokladov zo súčasnej slovenčiny – presne to, čo v rozhovore opisujú Kolenčíková a Krolčíková pri príkladoch kolaborácia a bejzbal/baseball. Podobný typ výskumu – gramatikalizáciu v dôsledku jazykového kontaktu v stredoeurópskom priestore – publikoval napríklad jazykovedec Björn Hansen v Jazykovednom časopise JÚĽŠ SAV, kde ukázal, že slovanské jazyky si podobné gramatické nástroje osvojovali aj vzájomným kontaktom, nielen samostatným vnútorným vývojom.

Pointa

Nemôžeme presne predpovedať, ktoré slová dnešnej slovenčiny sa o sto rokov zmenia na gramatické nástroje – takéto predpovede presahujú to, čo súčasný výskum dokáže s istotou tvrdiť. Vieme však pozorovať mechanizmy, ktorými sa jazyk mení, a – čo je rovnako dôležité – vieme ich od seba odlíšiť. Univerbizácia, gramatikalizácia, pragmatikalizácia, sémantická zmena či jazykový kontakt nie sú jeden jav pod rôznymi menami, ale niekoľko rôznych ciest, ktorými sa jazyk neustále mení. Každá gramatika, slovník či kodifikačná príručka preto zachytáva iba jeho momentálny stav.

Zdroje

• Kolenčíková, N. – Krolčíková, R.: Prečo je dnes všetko „slay“ alebo „six-seven“? Akadémia / Správy SAV, 20. 8. 2026.
• Hansen, B.: Ako merať geografickú konvergenciu jazykov: prípadová štúdia gramatikalizácie v dôsledku jazykového kontaktu v nemecko-maďarsko-slovanskej oblasti. Jazykovedný časopis, 56, 2005, č. 2, s. 81 – 98.
• Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV: Slovenský národný korpus, Slovníkový portál a Jazyková poradňa.
• Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV: materiály k predložkám a ich pôvodu.