V archívnych škatuliach Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV leží niečo, čo na prvý pohľad nemá s umelou inteligenciou nič spoločné: desaťročia zbierané fotografie z terénnych výskumov, ručne kreslené náčrty ľudových krojov a stavieb, diapozitívy z čias, keď bol farebný film luxusom — a medzi nimi aj magnetofónové nahrávky ľudových piesní zachytených priamo v teréne, od spevákov, ktorí ich poznali z počutia od svojich starých rodičov. Práve tento archív prešiel v ostatných rokoch procesom, ktorý ho prepája s jednou z najmodernejších oblastí súčasnej vedy — digitálnou infraštruktúrou pre humanitné vedy.
Ak etnograf v 60. rokoch nahral počas terénneho výskumu speváčku na magnetofónový pás, dnes možno túto nahrávku digitalizovať, opísať metadátami a zaradiť do európskej infraštruktúry DARIAH, kde sa stáva súčasťou spoločného výskumného priestoru.
Prečo na tom vôbec záleží? Etnológia nie je len o zbieraní ľudových piesní a fotografií. Zachytáva vedomosti, ktoré sa často prenášali len ústne a hrozilo im, že s odchodom posledných nositeľov tradície navždy zmiznú. Terénne nahrávky, kresby krojov či poznámky o zvykoch sú často jediným záznamom o tom, ako ľudia v konkrétnom čase a mieste žili, spievali, oslavovali a rozumeli svetu.
Keď sa tieto materiály digitalizujú a prepoja s podobnými zbierkami v okolitých krajinách, prestávajú byť iba izolovanými archívnymi záznamami. Stávajú sa súčasťou širšieho obrazu stredoeurópskej kultúry – umožňujú porovnávať, ako sa rovnaké motívy, piesne či zvyky menili naprieč hranicami, a zároveň uchovávajú to, čo by inak zostalo uzavreté v archívnych škatuliach. V dobe, keď sa lokálne tradície rýchlo strácajú, je práve systematická dokumentácia a sprístupnenie týchto prameňov jedným z mála spôsobov, ako ich uchovať pre ďalší výskum a aj pre verejnosť.
Prečo práve teraz
V novembri 2025 sa Slovensko stalo plnohodnotným členom DARIAH ERIC — celoeurópskej výskumnej infraštruktúry, ktorá prepája digitálne humanitné vedy naprieč členskými krajinami. Slovenské konzorcium s názvom DARIAH-SK koordinuje práve Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV, ku ktorému sa pripojil aj Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV so svojou nárečovou databázou.
Súbežne s týmto krokom pokračuje ÚESA SAV v medzinárodnom projekte ETNOFOLK, ktorého cieľom je digitalizovať rozsiahle archívne zbierky fotografií, diapozitívov a kresieb siahajúcich až do 40. rokov 20. storočia — teda obdobia, keď sa systematický etnografický výskum na Slovensku len začínal formovať. Na projekte spolupracujú partneri zo Slovenska, Maďarska, Slovinska a Česka, čo z neho robí skôr regionálny, stredoeurópsky podnik než izolovanú slovenskú iniciatívu.
Prečo je digitalizácia archívu ťažšia, než znie
Zjednodušene: digitalizácia neznamená len naskenovať papier a uložiť ho ako obrázok. Pri fotografii alebo kresbe je prvým krokom kvalitný sken, ktorý zachytí aj drobné detaily, no skutočná hodnota vzniká až vtedy, keď sa k obrázku pripoja metadáta — kto fotografiu zhotovil, kedy, kde, čo presne zobrazuje. Bez tejto vrstvy informácií zostáva archív digitálnou kôpkou obrázkov, v ktorej sa nedá cielene vyhľadávať.
Predstavme si etnografa, ktorý v 60. rokoch nahral na magnetofón ľudovú pieseň počas terénneho výskumu v jednej zo slovenských obcí. Samotná zvuková nahrávka má bez ďalších informácií len obmedzenú výpovednú hodnotu. Až po doplnení metadát – napríklad o lokalitu výskumu, dátum záznamu, meno interpreta či výskumníka – sa stáva plnohodnotným archívnym záznamom, ktorý možno vyhľadávať, porovnávať a prepájať s podobnými materiálmi z iných európskych archívov.
Náročnejšia je situácia pri rukopisných terénnych poznámkach, akých sa v etnografických archívoch nachádzajú tisíce. Bežné optické rozpoznávanie textu (OCR), ktoré dnes spoľahlivo prevádza strojom písaný alebo tlačený text do digitálnej podoby, si pri ručnom písme poradí výrazne horšie — každý autor mal iný rukopis, iný sklon písma, iné skratky. Práve na tento problém sa podľa Národnej koncepcie rozvoja štátnych archívov do roku 2028, ktorú pripravilo Ministerstvo vnútra SR, majú v najbližších rokoch nasadiť technológie rozpoznávania rukopisu založené na umelej inteligencii — súčasť širšieho trendu, ktorý sa v odbornej terminológii označuje ako rozvoj metodológie digitálnych humanitných vied v Európe.
Dôležité je toto rozlíšenie nezahmlievať: ide o formulovaný strategický cieľ, nie o hotový, všade nasadený nástroj. Slovenské archívy vrátane etnografických sa nachádzajú niekde na ceste medzi papierovou škatuľou a plne prehľadávateľnou digitálnou databázou — nie na jej konci.
Slovensko v širšom obraze
Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV vznikol už v roku 1946, krátko po druhej svetovej vojne, pôvodne ako Etnografický ústav Slovenskej akadémie vied a umení. Za takmer osem desaťročí existencie zmenil niekoľkokrát názov, no jeho jadrová činnosť — systematický zber a bádanie o slovenskom folklóre, ľudovej kultúre a neskôr aj širšej sociálnej antropológii — zostala kontinuálna. Práve táto dlhá kontinuita je dôvodom, prečo má ústav taký rozsiahly archív: generácie výskumníkov doň postupne ukladali výsledky terénnych ciest po celom Slovensku.
Zapojenie do DARIAH-SK spolu s Jazykovedným ústavom SAV ukazuje, že digitalizácia kultúrneho dedičstva nie je izolovanou iniciatívou jedného pracoviska, ale súčasťou širšieho, koordinovaného úsilia prepojiť rôzne typy slovenských humanitných archívov — etnografické zbierky aj jazykové databázy — do jednej, medzinárodne prepojenej infraštruktúry.
Takto sa slovenské folklórne tradície, nárečia, historické fotografie a terénne záznamy stávajú súčasťou spoločného európskeho vedeckého a kultúrneho priestoru, v ktorom možno skúmať nielen ich národné špecifiká, ale aj spoločné kultúrne väzby strednej Európy.
Budúcnosť
Cieľom projektov ako ETNOFOLK nie je len uchovať fyzicky krehké materiály pred zničením, hoci aj to je dobrý dôvod — staré fotografické negatívy a diapozitívy majú obmedzenú životnosť. Cieľom je urobiť z nich zdroj, ktorý dokážu výskumníci aj laici efektívne prehľadávať, porovnávať naprieč krajinami a prepájať s podobnými zbierkami v Maďarsku, Slovinsku či Česku.
Otvorenou otázkou zostáva tempo, akým sa podarí do tohto procesu zapojiť aj technológie rozpoznávania rukopisu, ktoré má na programe národná archívna koncepcia do roku 2028. Kým sa tak nestane v plnej miere, veľká časť práce s najstaršími, ručne písanými terénnymi poznámkami zostane na pleciach ľudí — presne tak, ako bola pred sedemdesiatimi rokmi, keď prvé generácie etnografov tieto poznámky začali systematicky zapisovať.
Digitalizácia preto neznamená len záchranu historických dokumentov pred zubom času. Sama osebe síce kultúrnu identitu neurčuje ani nenahrádza, vytvára však podmienky na systematické uchovanie, dokumentovanie a sprístupnenie prameňov, ktoré tvoria významnú súčasť slovenského kultúrneho dedičstva. Zároveň umožňuje, aby sa toto dedičstvo stalo plnohodnotnou súčasťou spoločného európskeho výskumného priestoru, kde môže byť skúmané, porovnávané a sprístupnené ďalším generáciám vedcov aj verejnosti.
