Ako dieťa poznáte dom podľa poschodí. Nie podľa metrov štvorcových. Nie podľa architektonického členenia. Viete, že po týchto schodoch sa stúpa do sveta, ktorý je váš, a potom príde hranica – ďalšie poschodie, za ktorým sa končí mapa vášho detského kráľovstva.
Viete presne, kde sa končí známy svet a kde začína niečo cudzie. Vyššie už bývajú iní ľudia. Alebo tam nikto nebýva. Je tam povala, stará izba, sklad, zamknuté dvere. Pre dieťa nie je také poschodie jednoducho ďalším podlažím. Je to hranica. Je to priestor, ktorý je blízko, a predsa nekonečne ďaleko.
A možno práve preto si niektoré poschodia pamätáme celé desaťročia po tom, čo sme z nich naposledy zišli. Pretože to boli hranice našej detskej slobody.
Mapy v hlave: Ako mozog ukladá priestor
Dnes vieme, že mozog si priestory neukladá iba ako statické fotografie. Vytvára si v nich dynamické mapy, ktoré spájajú miesto s pohybom, orientáciou, emóciami a udalosťami.
Keď sa pohybujeme priestorom, niektoré neuróny v hipokampe sa aktivujú v závislosti od toho, kde sa práve nachádzame. Nazývajú sa miestne bunky (place cells). Spolu s mriežkovými bunkami (grid cells) v entorhinálnej kôre tvoria súčasť nervového systému, ktorý nám pomáha orientovať sa v priestore a vytvárať jeho vnútornú reprezentáciu. Ak sa navyše na danom mieste odohrá niečo emočne silné, mozog tento zážitok s priestorom a udalosťami pevne zviaže.
Priestor pre nás vďaka tomu nie je len prázdnym plátnom. Je hlboko pretkaný tým, čo sme v ňom prežili a precítili. A málokde sa to ukazuje tak zreteľne, ako keď sa po rokoch vrátime do domu, v ktorom sme vyrastali.
Jungov sen a zrkadlo nášho života
Švajčiarsky psychiater a psychológ Carl Gustav Jung vo svojich spomienkach opísal fascinujúci sen o dome. V jeho sne sa jednotlivé poschodia postupne ponárali do minulosti – od moderného poschodia cez staršie historické vrstvy až po rímske základy a napokon jaskyňu v hlbinách. Jung v ňom videl obraz vrstiev ľudskej psychiky a kultúrnej minulosti.
S naším životom je to však naopak. Jung v sne zostupoval. My v živote väčšinou stúpame.
- Ako deti ideme po schodoch nahor a objavujeme miestnosti, ktoré ešte nie sú naše.
- Neskôr sa do nich nasťahujeme a obývame ich prítomnosť.
- Potom ich opustíme.
- A jedného dňa sa vraciame späť.
Keď sa po rokoch vrátime do rodného domu, zrazu zistíme, že poschodia nie sú len architektonickým prvkom. Sú to vrstvy našej vlastnej minulosti.
Keď si telo pamätá cestu
Prečo sa nám pri návrate do rodného domu vracajú spomienky, o ktorých sme si mysleli, že sme ich dávno zabudli?
Lebo priestor nie je iba pasívna kulisa. Je súčasťou spôsobu, akým sú naše spomienky organizované. Schodisko nie je spojené len vizuálnou informáciou, ale s celým komplexom vnemov. A keď sa po rokoch dotkneš toho istého zábradlia, nemusí sa vrátiť iba obraz domu. Môžu sa s ním vybaviť aj ďalšie časti spomienky – zvuky, vône, telesné pocity či emócie, ktoré boli s týmto miestom kedysi spojené.
Návrat do detského domu je preto taký zvláštny. Vraciaš sa na miesto, ktoré si vedome možno dávno zabudol, no tvoj nervový systém si z neho stále môže niesť naučené pohybové vzorce, orientáciu a množstvo asociácií.
Hovoríme, že si to pamätá telo. V skutočnosti tým myslíme pamäť rozloženú medzi mozog, nervový systém a naučené pohybové vzorce. Dieťa nevie povedať: „Toto schodisko má trinásť schodov a posledný má inú výšku.“ Jeho pohyb však tieto vlastnosti prostredia zohľadňuje – vie, kedy zdvihnúť nohu, kde spomaliť, kde sa otočiť a kde sa dá preskočiť jeden schod.
Schody sa nemenia. Meníme sa my
Keď sme boli malí, schody boli strmé a vysoké. Neskôr sa zmenšili. Nie preto, že by sa zmenil dom, ale preto, že sa zmenilo naše telo.
Za týmto fyzickým pocitom stojí celá veda o vývoji a motorike. V detstve sa tieto pohybové schopnosti ešte len vyvíjajú. Rovnováha, odhad vzdialenosti, koordinácia kroku a sila potrebná na výstup sa postupne zdokonalujú. To, čo je pre dospelého takmer automatické, sa dieťa musí najprv naučiť.
Dospelý človek ide hore a nepremýšľa o jedinom pohybe nohy. Z učenia sa stal automatizovaný pohybový vzorec. Mozog už nemusí vedome riadiť každý jednotlivý krok – naučený vzorec sa môže vykonávať s minimálnou vedomou pozornosťou.
A potom prichádza ďalšia kapitola – starnutie. Schody, ktoré sme kedysi vybiehali bez rozmýšľania, začnú byť opäť predmetom vedomej pozornosti. Všímame si ich sklon, výšku jednotlivých stupňov, pevnosť zábradlia, rovnováhu aj dych. Akoby sa dom začal meniť po druhýkrát. V skutočnosti sa však opäť meníme my.
V detstve sme sa učili, ako po schodoch chodiť. V neskoršom veku sa niekedy znovu učíme, ako ich bezpečne zdolávať. S pribúdajúcim vekom však môžeme opäť začať venovať schodom vedomú pozornosť a prispôsobovať im svoj pohyb. Medzi týmito dvoma bodmi sa rozprestiera celý náš život.
Miesta, ktoré nás formovali
Miesta detstva majú navyše jednu zvláštnu vlastnosť: boli dejiskom obrovského množstva prvých skúseností. Prvé hry, strachy, hádky, oslavy, vône jedla, príchody zo školy, večery pred spaním. Rovnaké schodisko preto nebolo nikdy iba schodiskom. Bolo súčasťou množstva udalostí, ktoré sa odohrávali v období, keď sa náš mozog aj náš pohľad na svet ešte len formovali. Keď sa k nemu po rokoch vraciame, môžeme tak aktivovať nielen spomienku na priestor, ale aj sieť spomienok, ktoré sa s ním počas rokov spojili.
Návrat domov
Možno sa preto oplatí občas vrátiť domov, prejsť rukou po starom zábradlí a vyjsť po schodoch bez toho, aby sme sa ponáhľali.
Možno je na tom najzvláštnejšie to, že dom, ktorý nosíme v hlave, nemusí byť presným obrazom domu, ktorý tam dnes stojí. Skutočný dom nášho detstva totiž v priebehu rokov nadobudol inú podobu – stal sa z neho nemenný bod v čase. Zatiaľ čo my rastieme, meníme sa a starneme, ten vnútorný dom zostáva zakonzervovaný. Stále má presne toľko schodov a rovnako vŕzga.
Pamäť totiž nie je fotografia. Je to rekonštrukcia. Zakaždým, keď si miesto vybavíme, skladáme ho znova – z priestoru, pohybu, dotyku, vôní, zvukov, emócií a toho, kým sme dnes.
Možno preto sa pri návrate domov nestretávame iba s miestom svojho detstva. Stretávame sa aj s človekom, ktorým sme tam kedysi boli.
A schody sú stále tam. Len človek, ktorý po nich kráča, už nie.
Odporúčaná literatúra a zdroje:
- O’Keefe, J., & Nadel, L. (1978). The Hippocampus as a Cognitive Map. Oxford: Clarendon Press. (Kľúčová a zakladateľská práca o tom, ako hipokampus funguje ako vnútorná mapa priestoru).
- Moser, E. I., Kropff, E., & Moser, M. B. (2014). Place cells, grid cells, and memory. Cold Spring Harbor Perspectives in Biology, 6(2), a021808. (Odborný prehľad objavov miestnych a mriežkových buniek, za ktoré autori získali Nobelovu cenu).
- Jung, C. G. (1965). Vzpomínky, sny, myšlenky C. G. Junga. Praha: Portál / Argo. (Kniha, v ktorej Jung opisuje svoj slávny sen o dome a vrstvách psychiky).
- Schacter, D. L. (2001). The Seven Sins of Memory: How the Mind Forgets and Remembers. Houghton Mifflin. (Kniha o tom, prečo pamäť nie je presná fotografia, ale dynamická rekonštrukcja).
- Berthoz, A. (2000). The Brain’s Sense of Movement. Harvard University Press. (Pojednanie o tom, ako je pohyb v priestore spätý s fungovaním nervového systému a pamäťou tela).
