Hranica, ktorá nebola múrom · 3. diel
V zime na prelome rokov 179 a 180 prezimovalo v dnešnom Trenčíne 855 rímskych vojakov, ďalej od ríše, než sa dalo bezpečne ísť. Ich tábor sa dodnes nenašiel. Zostalo číslo na skale. A zostal zápisník muža, v mene ktorého celá výprava prebiehala.
Poznámka k postave: legionár v úvode je ilustratívna kompozícia, nie doložená osoba. Doložené sú nápis, počet vojakov, názov légie, meno veliteľa a poznámky v Hovoroch k sebe, o ktorých píšeme nižšie.
Ráno, ktoré nikto nezapísal
Nepoznáme jeho meno ani tvár. Poznáme jediný údaj: bol jedným z osemsto päťdesiatich piatich.
Predstavme si ho ako vojaka II. pomocnej légie (legio II Adiutrix), ktorej domovom bolo Aquincum, dnešná Budapešť. Odtiaľ ho poslali na sever do krajiny Kvádov. Presnú trasu nepoznáme. Vieme len, kde sa jeho oddiel nakoniec zastavil: zhruba 120 až 130 kilometrov od dunajskej hranice, na brehu Váhu pod skalou, nad ktorou dnes stojí Trenčiansky hrad.
Prvé ráno v tábore sa musel pozbierať z lôžka a ísť do služby. Čo si v tej chvíli povedal, nevieme. Vieme však, čo si v tom istom vojnovom svete zapisoval cisár, ktorého meno vojaci nosili na štítoch. K nemu sa dostaneme.
Kameň, ktorý bol raz „falzifikát“
Nápis dal vytesať legát (kto presne držal dláto, nevieme) a do našich dejín sa vrátil takmer náhodou. Podľa českého autora Alexandra Koloucha bol k nemu sťažený prístup a takmer sa zabudol. V roku 1852 vyvrátila búrka topoľ, ktorý ho dovtedy zakrýval.
Prvé čítanie trenčianskeho duchovného a historika Ľudovíta Stárka bolo nepresné a Theodor Mommsen, editor korpusu latinských nápisov, ho na jeho základe zaradil medzi falzá. Názor zmenil až po sadrovom odliatku, ktorý poslal maďarský archeológ Jozef Hampel, a po obhliadke skaly s Ottom Hirschfeldom. V roku 1902 sa nápis dostal do korpusu ako autentický. Zlé prvé čítanie teda dokázalo pochovať pravý doklad a opravila to až obhliadka na mieste.
Čo kameň hovorí, a čo nie
Text má šesť riadkov:
VICTORIAE AVGVSTORVM · EXERCITVS QVI LAVGARICIONE SEDIT · MIL(ITES) L(EGIONIS) II DCCCLV · […]IANVS LEG(ATVS) LEG(IONIS) II AD(IVTRICIS) CVR(AVIT) F(ACIENDVM)
Voľne: Víťazstvu cisárov. Vojsko, ktoré sídlilo v Laugariciu, 855 vojakov druhej légie. Dal zhotoviť legát druhej pomocnej légie.
Čo vieme. Nápis oslavuje víťazstvo cisárov, teda Marca Aurelia a jeho syna Commoda. Číslo 855 je zapísané presne, takmer ako zápisnica z počtu hláv. Slovesom sedit (zdržiavalo sa, sídlilo) text hovorí o pobyte. Že ide o zimovanie, vieme z druhého nápisu, ktorý sa našiel až v polovici 20. storočia ďaleko od Slovenska.
Čo nevieme. Nápis nehovorí, kde a ako sa bojovalo. Slovo „víťazstvo“ stojí vo všeobecnom zmysle a z textu sa nedá vyčítať žiadna bitka pri Laugariciu. Meno veliteľa je navyše poškodené: čitateľné bolo len zakončenie …IAN S.
Doplnil ho až spomenutý druhý nápis z alžírskej Zany (antická Diana Veteranorum). Je to podstavec sochy z čias, keď bol Marcus Valerius Maximianus miestodržiteľom Numídie, a v zozname jeho kariéry stojí aj veliteľ oddielov, ktoré zimovali v Leugaricione. Po tomto náleze (1956 ho publikoval Hans-Georg Pflaum, o rok neskôr rozobral súvislosti s Trenčínom český historik Josef Dobiáš) sa poškodený riadok číta ako Maximianus.
Maximianus pochádzal z Poetovia (dnešný Ptuj) z jazdeckého rodu a podľa nápisu zo Zany vlastnou rukou zabil Valaa, vodcu kmeňa Naristov, za čo ho pochválil sám Marcus Aurelius. Neskôr ho prijali do senátu a stal sa konzulom. Pre túto sériu je dôležité, že ide o provinciála, ktorý hranicu poznal zblízka: velil aj jazdcom verbovaným z porazených germánskych kmeňov, medzi nimi Markomanov, Naristov a Kvádov.
Prečo sa légia ocitla na konci mapy
Markomanské vojny (približne 166 – 180) neboli jedna ofenzíva, ale takmer dve desaťročia pohybu cez Dunaj tam a späť. V ich neskorej fáze nechával Rím svoje oddiely prezimovať priamo v zemi Markomanov a Kvádov. Vieme to aj z písomných správ (podľa Koloucha o tom píše aj Cassius Dio), no hlavne z archeológie. Pri Mušove na južnej Morave sa našla rozsiahla rímska pevnosť datovaná do rokov 172 – 180, v Olomouci-Neředíne dočasný tábor a pri Jevíčku ešte jeden, ktorý jeho objaviteľ Eduard Droberjar označil za najsevernejší známy rímsky dočasný tábor.
Tu treba byť presný. Laugaricio sa často označuje za najsevernejšie miesto rímskej prítomnosti v strednej Európe. Na území dnešného Slovenska je to pravdepodobne pravda, no na Morave sú doložené tábory ležiace severnejšie. Poctivejšie je hovoriť o jednom z najsevernejších miest. Výnimočnosť Laugaricia je v inom: nie je to len stopa v zemi, je to napísané svedectvo, ktoré sa zachovalo na pôvodnom mieste.
Samotný tábor pri Trenčíne sa zatiaľ nepodarilo lokalizovať a Trenčianske múzeum to otvorene priznáva. Nápis máme, miesto, kde jeho autori spali, nie.
Záhadou je aj názov. Podľa jedného z výkladov, ktoré cituje múzeum, je časť „laugar“ pravdepodobne germánskeho pôvodu a môže súvisieť s termálnymi prameňmi neďalekých Trenčianskych Teplíc. Stotožnenie s obchodným miestom Leukaristos z Ptolemaiovej Geografie je sporné, niektorí bádatelia ho hľadajú skôr severnejšie, možno v dnešnom Poľsku.
Zápisník z Kvádskej zeme
Teraz k druhému textu. Dielo, ktoré dnes poznáme ako Hovory k sebe (gr. Tà eis heautón, približne „veci pre seba samého“), nemá autorský názov. Marcus Aurelius ho písal po grécky a podľa všetkého nie pre čitateľov, ale pre seba.
Záverečné poznámky v rukopisnej tradícii pri prvej knihe uvádzajú, že vznikla v zemi Kvádov pri rieke Granua, zvyčajne stotožňovanej s Hronom. Druhá kniha je označená ako napísaná v Karnunte, v dnešnom Rakúsku. Je to náznak, že si cisár písal aj v čase, keď velil armáde.
Nemáme však dôvod tvrdiť, že Marcus písal tieto riadky práve pri Váhu, a nápis o ňom mlčí. Hron a Váh sú dve rôzne rieky a presné datovanie jednotlivých poznámok nepoznáme. Máme len dôvod čítať ich v tom istom vojnovom svete, v ktorom pri Laugariciu prezimovali rímski vojaci.
Nehľadajte v zápisníku triumfálne heslá. Je to skôr pracovný denník človeka, ktorý sa učí zvládať vlastné reakcie. Tri zápisy sú pre nás dôležité:
- Ranná príprava (kniha 2, začiatok). Marcus si ráno vopred pomenúva, že dnes stretne ľudí, ktorí budú rušiť, byť nevďační, namyslení či nepoctiví, a vysvetľuje si, že za to nemôžu pre svoje nepochopenie dobra a zla. Nepíše to pesimisticky, ale ako prípravu: čo príde, nemá ho zaskočiť.
- Vstať do roboty (kniha 5, začiatok). Keď sa mu nechce vstať, pripomína si, že vstáva robiť prácu, na ktorú je ako človek stvorený.
- Oddeliť vec od úsudku (kniha 8, zápis 47). Ak ťa trápi niečo vonkajšie, trápi ťa podľa neho tvoj úsudok o tej veci, nie vec sama. A ten úsudok môžeš kedykoľvek prehodnotiť.
Francúzsky filozof Pierre Hadot v knihe Vnútorná citadela čítal takéto texty ako sériu „duchovných cvičení“. Je to jedna z možných interpretácií, no pre naše účely užitočná: Marcus nepíše traktát. Zdá sa, že si píše návod.
Kde je v tom stoicizmus? Marcus patril k stoickej tradícii, ktorú v 3. storočí pred Kr. založil v Aténach Zenón z Kitia a ktorú v Ríme rozvíjali ľudia ako Seneca či Epiktétos. V prvej knihe Hovorov k sebe ďakuje svojim učiteľom a podľa bežného výkladu tam spomína aj to, že mu Epiktétove prednášky sprostredkoval Quintus Junius Rusticus.
Myšlienka, že nás neruší samotná vec, ale náš úsudok o nej, patrí k Epiktétovým najznámejším myšlienkam a Marcus ju vo svojich zápisoch opakuje. Zároveň však jeho zápisník nie je učebnicou stoicizmu. Nepodáva celý filozofický systém; Marcus si jednoducho opakuje to, čo mu pomáha zvládať vlastný život.
Čo nám po 855 mužoch a jednom cisárovi zostalo použiteľné
Z tých troch zápisov sa dá poskladať jednoduchý nástroj. Nie je to Marcov vlastný postup, je to náš preklad jeho myšlienok do praxe, takže ho ber ako návrh, nie ako rukopis zo 179. roku. Zaberie dve minúty a stačí papier alebo poznámky v mobile.
- Čo dnes pravdepodobne pôjde proti mne? Pomenuj jednu či dve konkrétne veci, nie „stres“. Napríklad: porada o desiatej, na ktorej mi kolega zasa skočí do reči.
- Čo z toho je moja vec a čo nie? Moje: vlastný postoj a ďalší krok. Nie moje: správanie iných, počasie, cudzie rozhodnutia.
- Ak nastane X, urobím Y. Jedna veta. Napríklad: ak mi kolega skočí do reči, dopoviem vetu pokojne a opýtam sa, či môžem dokončiť.
A jedno pravidlo na deň: keď ťa niečo zasiahne, najprv si napíš, čo sa stalo ako fakt, taký, aký by zachytila kamera. Až potom, aký úsudok si o tom vytváraš. Fakt: „šéf poslal e-mail o 17.50“. Úsudok: „nerešpektuje môj čas“. Ten druhý riadok môže byť pravdivý, no často je to len domnienka a nie je jediná možná.
Tretí riadok má v psychológii blízkeho príbuzného. Peter Gollwitzer ho nazýva implementačný zámer, plán v tvare „ak nastane situácia X, urobím Y“. Metaanalýza Gollwitzera a Paschala Sheerana z roku 2006 (94 nezávislých testov) zistila stredný až veľký priemerný účinok na dosahovanie cieľov. Pozor však: je to príbuzný, nie totožný mechanizmus ako Marcov a týka sa plnenia cieľov, nie zvládania emócií ako takých. A nástroj je cvičenie na bežné trenice dňa, nie liek na úzkosť či depresiu. Ak ťa niečo trápi dlhodobo, patrí to k odborníkovi, nie do zápisníka.
Nápis v Trenčíne bol napísaný, aby ho videli iní: verejný, kamenný odkaz na víťazstvo. Zápisník bol napísaný, aby ho nevidel nikto. Legionár ho nikdy nečítal. Jeden text dokazuje, že hranica sa dala prekročiť, druhý, že jej najťažšia časť neviedla po rieke.
V Gerulate sme sledovali hranicu medzi ľuďmi, v Kelemantii hranicu moci. V Laugariciu sa objavuje tretia, tá v hlave: hranica medzi tým, čo sa mi stane, a tým, čo si o tom poviem. Tábor pri Váhu sme nenašli a po 855 mužoch zostalo číslo na skale. Z cisárovho zápisníka zostalo to, čo sa dá použiť zajtra ráno, v dvoch minútach a na troch riadkoch.
Zdroje:
- Nápis CIL III 13439 a nápis zo Zany (AE 1956, 124), preklad Campbell, The Roman Army: A Sourcebook (1994); komentár a bibliografia: Alexandr Kolouch, Marcus Valerius Maximianus (rimskelegie.olw.cz); Alföldy, Situla 14/15 (1974); Dobiáš, Listy filologické 5 (1957), Archeologické rozhledy 9 (1957); Pflaum, CRAI 1956.
- Slovenské: heslo Laugaricio v Beliane (SAV); vyjadrenie Trenčianskeho múzea o nelokalizovanom tábore a výklade názvu (cit. cez Štandard); Nešporová, Rajtár, Laugaricio: Trenčín a okolie v rímskej dobe, Pamiatky a múzeá 3 (2000); Nešporová, Poznámky k súčasnému stavu rímskeho nápisu v Trenčíne, Zborník SNM 99 (2006); zborník Laugaricio (Trenčín 1980).
- Morava: Droberjar, Archeologické rozhledy 72 (2020), Jevíčko; Archeologické centrum Olomouc (Neředín); rimane.olomouc.eu (Mušov).
- Psychológia: Gollwitzer, Sheeran (2006), Advances in Experimental Social Psychology 38; Hadot, The Inner Citadel.
