Hranica, ktorá nebola múrom · 4. diel
Rímske vojenské tábory pri Želiezovciach (oznámené v septembri 2024) a Šuranoch (júl 2026) ukazujú, ako hlboko za Dunaj prenikalo rímske vojsko počas markomanských vojen. Prečo však vojenské výpravy do krajiny Kvádov neviedli k jej trvalému pripojeniu k Rímskej ríši? Odpoveď hľadajú archeologické nálezy, antické pramene aj to, čo sa nám dodnes nepodarilo objaviť.
Poznámka k postave: usadlosť v úvode je ilustratívna kompozícia zložená z doložených prvkov kvádskych sídlisk, nie konkrétne miesto. Doložené sú typ stavby, import rímskej keramiky a nálezy z jednotlivých lokalít, o ktorých píšeme nižšie.
Usadlosť pri rieke
Predstavme si usadlosť na nive Hrona okolo roku 160. Hlavná stavba je zemnica: obdĺžniková chata zahĺbená do zeme, so stĺpovou konštrukciou a stenami z prútia omazaného hlinou. Vedľa nej mohla stáť sýpka na stĺpoch a v dvore mohla byť hlinená pec na chlieb.
Zaujímavé
Tu sa začínajú záhady. V takýchto chatách archeológovia takmer nikdy nenájdu ohnisko. Vladimír Varsik z Trnavskej univerzity, ktorý v roku 2011 zhrnul poznatky o kvádskych sídliskách, otvorene priznáva, že nevieme, či v nich ľudia bývali, alebo slúžili ako dielne a sklady. Ako vyzerala hlavná obytná stavba, nevieme; jej pozostatky sa zatiaľ nepodarilo spoľahlivo identifikovať. Môže za to orba a erózia pôdy, alebo ho po tisícročiach jednoducho nerozoznáme.
Pozornosť priťahuje niečo iné. Na polici by mohol stáť pohár alebo džbán dovezený z rímskych provincií, možno vyrobený v Panónii, v dielni na rímskom brehu Dunaja.
Kto tu býval
Kvádi patrili k Svébom, skupine germánskych kmeňov, ktoré v staroveku žili v strednej Európe. Patrili k nim aj Kvádi, ktorí v 1. až 4. storočí obývali veľkú časť územia dnešného juhozápadného Slovenska. Profesor Varsik zhŕňa ich osídlenie takto: juhozápadné Slovensko až po Poiplie a stredné Pohronie patrilo Kvádom, hornatá časť stredného a severného Slovenska bola doménou zmiešanej púchovskej kultúry. Púchovská kultúra bola archeologická kultúra zhruba z obdobia od 3. storočia pred n. l. do 1. až 2. storočia n. l., rozšírená najmä na severnom a strednom Slovensku a v priľahlých oblastiach. Jej nositelia žili v horských a podhorských oblastiach, venovali sa poľnohospodárstvu, chovu zvierat a spracovaniu kovov. Išlo o rôznorodé obyvateľstvo, ktorého presné etnické zloženie nepoznáme. Z germánskych skupín na území dnešného Slovenska susedili s rímskymi provinciami priamo Kvádi.
Osídlenie nebolo od začiatku husté. V 1. storočí sa Kvádi usádzali pri Morave a medzi Malými Karpatmi a Váhom. Podľa prof. Varsika sa sieť osád v 2. storočí výrazne zahustila: vznikli nové sídliská v Ponitrí a na Pohroní (uvádza napríklad Šarovce a Bíňu) a Germáni pevne zaujali stredné a dolné povodie riek Nitra a Hron. Štúrovo a Veľký Meder vznikli podľa neho okolo polovice 2. storočia alebo až po nej. Prečo tieto osady vznikli práve v polovici 2. storočia, nevieme s istotou. Ich poloha však naznačuje, že dôležitú úlohu mohla zohrávať blízkosť Dunaja a rímskych obchodných centier. Do kvádskeho prostredia prúdila keramika aj ďalší tovar z provincií a osídlenie sa v tom čase rozširovalo smerom na Pohronie a Poiplie. Markomanské vojny zasiahli tento región krátko nato, nemožno však tvrdiť, že boli priamou príčinou vzniku nových osád.
Čo ich spájalo so svetom na druhej strane Dunaja, ukazuje keramika. Podiel rímskej importovanej keramiky medzi keramickými nálezmi v osade Bratislava-Dúbravka z 1. storočia bol 1,4 percenta. V 2. storočí dosahoval tento podiel v Branči 7 percent a v Bratislave-Trnávke 12 percent. V chatách 1 a 2 v Štúrove, ktoré ležia pri samom Dunaji, to bolo 16 až 17 percent, v najstaršej fáze Veľkého Medera takmer 20. Varsik pripomína, že tieto osady ležali v tesnej blízkosti hranice a mohli sa podieľať na rozvoze rímskeho tovaru ďalej do vnútrozemia.
Hornatý sever bol iný svet. Vo Zvolene-Haputke sa našla jedna železiarska pec. Varsik ju spolu s ďalšou pecou v Beckove zaraďuje do pohraničnej zóny kvádskeho osídlenia smerom k púchovskej kultúre. Do hôr sa podľa neho Kvádi dostali len prechodne, v krízových obdobiach, medzi ktoré patria aj markomanské vojny. Zvolen teda patril k okraju ich sveta, nie k jeho jadru. Dostupné pramene a nálezové správy zatiaľ nedokladajú prítomnosť rímskej armády pri Zvolene.
Keď prišla armáda
Markomanské vojny (približne 166 – 180) nepredstavovali jednu ofenzívu, ale sériu výprav. Ich prítomnosť dokladajú vojenské tábory.
Archeológovia Archeologického ústavu SAV vedení Jánom Rajtárom hľadali rímske tábory letecky a magnetometrom. Najbližšie k Dunaju ich identifikovali v Iži, Chotíne, Virte a Mužli. Mužla leží niekoľko kilometrov od Štúrova; tamojšie dva menšie tábory sú asi tri kilometre od rieky. Ďalší veľký tábor sa nachádza pri Hviezdoslavove na Žitnom ostrove. Hlbšie vo vnútrozemí ležia tábory v Cíferi-Páci, s rozlohou približne 26 hektárov, a vo Vrábľoch, kde väčší z dvoch táborov meral asi 740 × 400 metrov.
K týmto lokalitám pribudli Želiezovce na Hrone a Šurany. Šuriansky tábor má podľa Archeologického ústavu SAV rozlohu približne 7,4 hektára, datuje sa do druhej polovice 2. storočia a pravdepodobne súvisí s markomanskými vojnami.
Čo archeológovia priamo odkryli: ľudské pozostatky v priekopách, v ďalších objektoch a v plytkých hroboch, spolu s nálezmi vojenskej výstroje. Čo predbežne interpretujú: že väčšina pochovaných boli rímski vojaci a že nálezová situácia naznačuje násilný koniec tábora v súvislosti s vojenským konfliktom. Čo zatiaľ nevedia: príčiny smrti a identitu jednotlivých pochovaných. Odpovede majú priniesť laboratórne a antropologické analýzy.
Rajtár z veľkosti táborov usudzuje, že tu operovali malé oddiely pomocných jednotiek aj celé légie alebo veľké vexilácie. Rímske vojsko sa podľa neho vracalo na tie isté strategické miesta v rôznych fázach vojny. Menšie opevnenia mohli po odchode veľkých jednotiek slúžiť ako zásobovacie tábory.
Pre ľudí, ktorí tam žili, to nemalo byť nič príjemné. Varsik upozorňuje, že prerušenie osídlenia je s istotou doložené len v osadách, na ktorých ploche Rimania zriadili tábory (Mužla patrí k nim). Pri väčšine ostatných nenašli archeológovia ani vrstvy požiaru, ani stopy násilia. Varsik pripúšťa, že Germáni mohli svoje osady opustiť sami, v predtuche rímskeho zásahu. V Bratislave-Trnávke ukryl niekto poklad trinástich denárov, najmladší z roku 170. Rímske zbrane a výstroj sa našli v kvádskych zemniciach, pravdepodobne ich Germáni pozbierali na opustenom bojisku alebo v tábore po odchode vojska.
Čo sa vlastne stalo pri Želiezovciach
Pri Želiezovciach sa podľa spravodajskej správy TASR z roku 2024 archeológovia Petra Chebenová a Michal Cheben z AÚ SAV venujú lokalite od roku 2015 a nadväzujú na prieskumy Václava Mencla z roku 1932. Geofyzikálne merania a nálezy datujú tábor do druhej polovice 2. storočia, teda do čias markomanských vojen. Bol to v tom čase jediný zachytený rímsky poľný pochodový tábor pri Hrone.
Veľká otázka znie, či tam písal Marcus Aurelius prvú knihu svojich Hovorov k sebe, v ktorej sa podľa záverečnej poznámky spomína Granua (Hron). Chebenová to v správe TASR formuluje ako svoj názor: podľa nej môžeme „s veľkou pravdepodobnosťou predpokladať“, že tam kniha vznikla. Ústav v správe z júla 2026 o Šuranoch hovorí opatrnejšie, že sa o tom uvažuje. Nález tábora ho spája s časom a priestorom, nie s konkrétnym človekom. Nález tábora sám osebe neurčuje, ktorá jednotka ho zriadila ani kto v ňom velil. Záverečná poznámka k prvej knihe Hovorov síce spája dielo s krajinou Kvádov pri Granue, ale z textu nemožno vyčítať, ktorý konkrétny tábor by to mal byť. Odborná publikácia, v ktorej by boli rozmery, nálezy a datovanie, sa nám nepodarila nájsť.
Prečo nešli ďalej?
Pôvodná otázka počíta s tým, že Rimania sa Hronu vyhli a išli radšej k Trenčínu, Nitre a Komárnu. Mapa to nepotvrdzuje. Mužla leží pri Dunaji, Želiezovce na Hrone a tábory pri Cíferi-Páci a Vráblach hlbšie v krajine Kvádov. Rajtár z rozloženia táborov vyvodzuje možné smery postupu. Skutočná otázka teda nie je, kadiaľ armáda išla, ale prečo sa vojenské prenikanie nepremenilo na trvalé ovládnutie územia. Výprava a anexia sú dve rôzne veci.
Odpovede máme len čiastočné. Tu je to, čo vieme, a čo si len domýšľame.
1. Vojna mala potrestať, alebo pripojiť? Cassius Dio píše, že v neskoršej fáze vojny stálo po dvadsaťtisíc vojakov v pevnostiach v krajine Kvádov aj Markomanov. Kvádi sa chceli ako celok presídliť k Semnonom, ale Marcus im v tom zabránil. Dio to interpretuje tak, že Marcus nechcel ich územie získať, ale potrestať samotných ľudí. Ide o výklad antického autora, nie o doložený zámer cisára. Na inom mieste Dio dodáva, že keby Marcus žil dlhšie, podrobil by si celú oblasť. Historia Augusta, neskoršia a menej spoľahlivá kompilácia, hovorí o zámere vytvoriť provincie Marcomannia a Sarmatia, ktorý prekazila vzbura Avidia Cassia v roku 175. Podľa Dia vzbura prinútila Marca uzavrieť mier s Jazygmi proti jeho vôli. Historici sa dodnes nezhodnú, nakoľko ten plán bol reálny; ide o výklad antických správ, nie o doložené rozhodnutie.
2. Chýbal čas. Marcus zomrel 17. marca 180. Dio píše, že jeho syn Commodus uzavrel s Kvádmi a Markomanmi mier a opustil všetky strážne posty v ich krajine okrem pásu, ktorý bol pozdĺž hranice neutralizovaný. Podľa Dia museli porazené kmene vrátiť dezertérov a zajatcov a odovzdať zbrane. Vojenské úspechy sa tak nepremenili na trvalé pripojenie krajiny k ríši.
3. Armáda sa pohybovala po údoliach. Rajtár v štúdii o Považí z roku 2008 už v samotnom názve kladie otázku, či Váh nebol trasou postupu Rimanov. Pevnosť v Iži a nápis z Laugaricia zapadajú do obrazu rímskej prítomnosti v tomto širšom priestore, samy osebe však nepotvrdzujú konkrétnu trasu postupu (samotný tábor pri Trenčíne sa nenašiel). Že sa armáda držala riek, je pravdepodobné, ale v prameňoch to napísané nie je. Je to naša interpretácia z rozloženia táborov.
4. Mapa je len mapou nálezov. Toto je podľa nás najdôležitejšia veta článku. Rímske tábory dokážeme odhaliť len vtedy, keď sa zachovali rozpoznateľné stopy a použijeme vhodné metódy prieskumu: letecké snímky alebo magnetometer. Cífer-Pác našiel v roku 2008 M. Bartík na snímkach Google Earth, Vráble až geofyzika v roku 2009. Šurany sa skúmajú od marca 2025, Želiezovce sa odkrývajú od roku 2015. Tábor, ktorý nikto nehľadal, nevidíme. Z neprítomnosti táborov okolo Zvolena preto nemožno vyvodiť, že tam armáda nebola. Môžeme povedať len to, že sme žiadne nenašli.
Chýbajúci nález pritom môže znamenať štyri rôzne veci: lokalita sa neskúmala, skúmala sa nevhodnou metódou, očakávané stopy sa nezachovali, alebo tam armáda naozaj nebola. Mapa tieto prípady nerozlišuje. Príkladom je Laugaricio: nápis dokladá, že tam sídlilo 855 vojakov II. légie, no miesto ich tábora sa zatiaľ nepodarilo nájsť.
Po vojne
Keď Rimania odišli, väčšina kvádskych osád pokračovala. Varsik píše, že väčšina sídlisk z druhej polovice 2. storočia žila ďalej aj v nasledujúcom období. Niektoré osady, ktoré rímske tábory prerušili, obnovili po Commodovom mieri život (príkladom sú Mušov na južnej Morave a Bernhardsthal v Dolnom Rakúsku). Štúrovo a Nitra pokračovali až do doby sťahovania národov.
Rímsky vplyv pretrvával, hoci sa jeho podoba menila. Prorímska kvádska šľachta si budovala sídla v rímskom štýle. Varsik uvádza Bratislavu-Dúbravku, Devín, Stupavu, Veľký Kýr a Cífer-Pác (v poslednom z nich dve veľké chaty zastrešili rímskou pálenou krytinou). Dovoz terry sigillaty dosiahol vrchol v severovskom období. Severovské obdobie bolo obdobie vlády severovskej dynastie v Rímskej ríši, približne v rokoch 193 – 235 n. l. Začalo sa nástupom cisára Septimia Severa.
V kontexte kvádskeho sídliska vo Veľkom Mederi to znamená, že po jeho najstaršej fáze z druhej polovice 2. storočia sa osada výraznejšie rozrástla práve v 3. storočí, počas severovského obdobia. Archeologické nálezy teda naznačujú, že osídlenie sa nerozvíjalo iba v čase markomanských vojen, ale pokračovalo a zosilnelo aj v nasledujúcich desaťročiach. Varsik uvádza, že viacerí autori predpokladajú, že prísne podmienky mieru po markomanských vojnách zrušil až v roku 193 Septimius Severus.
Ako čítať mapu nálezov
Z tohto príbehu sa dá vziať niečo aj mimo histórie. Keď vidíš mapu, na ktorej sú body (tábory, nehody, úspešné firmy, výskumy), pýtaj sa tri veci:
- Kto hľadal a kde? Body sa objavujú tam, kde sa pozeralo.
- Čo sa dá nájsť? Tábor v lese alebo pod mestom neuvidíš.
- Aké stopy by sme očakávali, keby tam armáda skutočne bola? Prázdne miesto na mape samo osebe nedokazuje, že sa tam nič nestalo. Najprv musíme vedieť, či a ako sa tam hľadalo.
Pripomína to skreslenie preživších, hoci ide len o prirovnanie, nie o presné pomenovanie archeologickej metódy: vidíme to, čo sa zachovalo a čo sme našli, nie všetko, čo existovalo.
Hranica, ktorá sa nepozerala na mapu
Z druhej strany Dunaja nebola hranica čiarou na mape. Bola to krajina, ktorú ľudia obrábali, odkiaľ chodili na trh a kde občas stála rímska armáda. V nej žili ľudia, ktorí kupovali rímske poháre a zakladali zásobné jamy v určitej vzdialenosti od chát. Varsik pripúšťa, že to mohlo súvisieť s ochranou zásob pred nájazdom, ide však len o jednu z možných interpretácií. Z čias Marca Aurelia a Commoda zostali v krajine stopy vojenských výprav aj zmenené podmienky na hranici. Väčšina kvádskych sídlisk však podľa Varsika nezanikla: život pokračoval a rímske vplyvy sa v niektorých kvádskych sídlach prejavovali aj naďalej.
Použité zdroje
- Varsik, V.: Slovensko na hraniciach Rímskej ríše. Kvádske sídlisko – vnútorná štruktúra a chronologický vývoj. Trnava: Trnavská univerzita, 2011 (skriptá). ff.truni.sk/sites/default/files/publikacie/varsik_skriptum.pdf
- Rajtár, J.: Výskum rímskych poľných táborov na Slovensku 2008 (archeol.sav.sk/docs_vyskumy2008/tabory.pdf) a Výskum rímskych poľných táborov v rokoch 2009 – 2010 (archeol.sav.sk/docs_vyskumy2010/2010_vyskum_rimskych_polnych_taborov.pdf), správy Archeologického ústavu SAV. Rajtár, J.: Die Waagtrasse in der Slowakei: eine Vormarschroute der Römer während der Markomannenkriege? 2008.
- Cassius Dio, Rímske dejiny, epitome kníh 72 a 73 (preklad E. Cary, Loeb; číslovanie Loeb): kap. 72.17 (vzbura Avidia Cassia a mier s Jazygmi), 72.20 (posádky v pevnostiach; potrestať, nie získať územie), 72.33 (podrobenie oblasti, keby Marcus žil dlhšie), 73.2 (Commodov mier). Historia Augusta, Marcus Aurelius 24 (plán provincií).
- Archeologický ústav SAV: Archeológovia objavili pri Šuranoch pozostatky rímskeho vojenského tábora z čias Marka Aurélia, 21. 7. 2026. archeol.sav.sk/index.php/2026/07/21/archeologovia-objavili-pri-suranoch-pozostatky-rimskeho-vojenskeho-tabora-z-cias-marka-aurelia/
- TASR (cez Postoj): Na Dolnom Pohroní objavili archeológovia miesto spojené so životom rímskeho cisára Marca Aurelia, 20. 9. 2024. postoj.sk/162587/
- Laugaricio: heslo v Beliane (SAV), beliana.sav.sk/heslo/laugaricio; vyjadrenie Trenčianskeho múzea o nelokalizovanom tábore, cit. v článku Štandardu (standard.sk/549279/).
