Tretia časť série Stratené svety pravekej Európy. Ossa a jej ľudia už dávno nežijú, no ich cesta k rieke sa skončila úspešne — ich potomkovia sa usadili v jednom z najbohatších kútov mrazivej Európy. Príbeh teraz sleduje dievča menom Ila, ktorej meno a myšlienky sú opäť rekonštrukcia. Predmety, ktoré v jej rukách vznikajú, skutočne existujú — dodnes ich možno vidieť v múzeu. Na konci časti nájdete prehľad, čo je overené a čo je príbeh.
Ila sedí pri ohni tak blízko, že ju páli tvár, a v rukách hnetie kúsok vlhkej hliny.
Vonku stále fičí ten istý vietor, aký kedysi bolel Ossu — mrazivý, nesúci prach z otvorenej stepi, kde sa v diaľke pasú stáda mamutov. Ale tu, v tomto údolí popri rieke, je život iný, než aký museli viesť Ossini predkovia. Táto krajina uživí viac ľudí naraz, než by si Ossa vedela predstaviť — a jej potomkovia to využili. Osada, v ktorej Ila vyrastá, má desiatky obyvateľov, obydlia z mamutích kostí a kožušín, zásoby mäsa uložené v mrazenej zemi, a niečo, čo Ossin svet nepoznal vôbec: čas. Čas, ktorý nemusí padnúť výhradne na hľadanie potravy, sa dá venovať aj niečomu inému.
Ľudia, ktorí lovia mamuty
Ilini ľudia nežijú v malých, rozptýlených skupinách, aké kedysi putovali mrazivou stepou. Usadili sa na mieste, kde sa dá pravidelne loviť veľká zver a kde rieka poskytuje vodu aj cestu na presun. Takéto osady — dnešní vedci ich nachádzajú na juhu Moravy, v mieste, ktoré sa raz bude volať Dolní Věstonice a Pavlov — patria medzi najhustejšie obývané miesta doby ľadovej v celej Európe. Nie je to náhoda. Je to dôsledok toho, že úspešný lov mamutov dokáže uživiť oveľa viac ľudí naraz, než roztrúsené skupiny lovcov soba, akou bola kedysi Ossina.
S väčším počtom ľudí na jednom mieste prichádza aj niečo nové: zložitejšia deľba práce, bohatšie výmeny vedomostí — a priestor na to, aby sa niektorí venovali veciam, ktoré s holým prežitím priamo nesúvisia.
Oheň, ktorý vytvára aj ničí
Ilina teta je jednou z ľudí, ktorí strávia dni pri ohnisku, oddelenom od tých, na ktorých sa varí. Tvaruje kúsky miestnej hliny — tej istej hliny, spraše, akú vietor navial na okolité kopce — do podôb zvierat či ľudských postáv, a potom ich vypaľuje v ohni, ktorý dokáže byť aj prudší než bežné varenie. Niektoré kúsky z tejto pece vyjdú vcelku. Iné praskajú a doslova vybuchujú v plameňoch — a zdá sa, že to jej teta niekedy robí zámerne, akoby dôležitá nebola len samotná soška, ale aj to, čo sa s hlinou stane v ohni.
Nikto z Iliných ľudí ani len netušil, že práve vytvárajú niečo, čo bude o desaťtisíce rokov patriť medzi najstaršiu vypaľovanú keramiku na svete. Pre nich je to len jedna z ďaľších vecí, ktoré sa v tomto novom, bohatšom živote popri rieke dajú robiť.
Odtlačok, ktorý zostane
Dnes večer teta dovolí Ile pomôcť. Podáva jej kúsok ešte vlhkej hliny, stvárnenej do podoby ženy so širokými bokmi a plným telom, a ukazuje jej, kam má pritlačiť prsty, aby sa detail v hline zachoval. Ila to urobí opatrne, so sústredením dieťaťa, ktoré vie, že robí niečo dôležité, aj keď ešte nerozumie prečo. Alebo sa jej prst dotkne sošky len tak, celkom nepozorovane, kým teta na chvíľu odloží prácu a nikto si to nevšimne. Jej odtlačok tak zostane v hline aj po vypálení — drobná stopa, ktorú by nik z jej sveta nepovažoval za dôležitú.
Prečo majú tieto postavy práve takéto telo — plné, s náznakom možného tehotenstva, bez tváre, ktorú by bolo možné rozpoznať — nevie povedať s istotou ani Ilina teta. Možno je to zobrazenie sily prežiť túto krutú zimu, keď sa telo s dostatkom tuku stáva vzácnosťou. Možno je to niečo, čo si žena vytvorí, keď sa sama pozerá dolu na vlastné telo, tak ako ho vidí len ona sama, nie tak, ako ho vidia iní. Možno je to niečo úplne iné, čo Ila nikdy nepochopí. Vie len to, že keď jej teta sošku drží v rukách, robí to s úctou, akú by nevenovala obyčajnému predmetu.
Zaujímavé
Čo si Ila nesie so sebou
Ila nevie, že jej odtlačok prstov v tejto hline prežije stovky storočí. Nevie, že ľudia z veľmi vzdialenej budúcnosti nájdu presne túto sošku, preskúmajú ju najjemnejšími nástrojmi, aké si Ila nedokáže ani predstaviť, a budú sa dohadovať, čo znamenala — bez toho, aby sa jej niekedy mohli na to spýtať. Nevie ani to, že podobné postavy z hliny alebo z mamutoviny budú v nasledujúcich tisícročiach vznikať na mnohých ďalších miestach tejto mrazivej Európy — niektoré nie príliš ďaleko odtiaľto, v krajine, ktorú jej ľudia nikdy nenavštívili, no kam raz zavedie cesta niektorých z jej vzdialených príbuzných.
Nevie ani to, že tento hojný, usadlý život popri rieke, aký pozná ako samozrejmosť, nie je trvalý stav sveta, ale iba priazniva časová medzera medzi dvoma chladnejšími obdobiami. O niekoľko tisícročí, keď sa mráz stiahne ešte hlbšie na juh, sa táto krajina, dnes plná mamutov a ľudí, stane príliš drsnou aj pre skúsených lovcov, akými sú jej ľudia. Čo presne sa potom s nimi stane — či sa presunú, či sa ich spôsob života rozplynie v iných skupinách, alebo jednoducho zmiznú z dosahu toho, čo o nich vedci raz dokážu zistiť — nevie povedať s istotou ešte nikto, ani tí, čo raz budú túto sošku držať v rukách v ďalekej budúcnosti.
To je však príbeh, ktorý príde neskôr.
Vedecký základ: Postava Ily, jej meno a myšlienky sú beletristická rekonštrukcia. Skutočné a doložené sú: osídlenie juhomoravskej oblasti Dolní Věstonice a Pavlov lovcami mamutov v rámci takzvanej pavlovienskej kultúry (súčasť gravettienu), patriace medzi najhustejšie obývané lokality doby ľadovej v Európe; výroba vypaľovanej keramiky z miestnej spraše pri teplotách 500 až 800 °C, doložená analýzou vyše 5000 keramických artefaktov (Vandiver, Soffer, Klíma, Svoboda, Science, 1989) — ide o jedny z najstarších dokladov vypaľovanej keramiky na svete; pozorovanie, že mnohé kusy nesú stopy zámerného vystavenia teplotnému šoku až po prasknutie, čo autori interpretujú ako možný zámerný, možno rituálny prvok procesu, nie len technickú chybu; a Věstonická venuša samotná — soška ženskej postavy z pálenej hliny, vysoká 111 mm, datovaná približne na 29- až 25-tisíc rokov, objavená 13. júla 1925 pri Dolních Věstoniciach. Tomografický výskum v roku 2004 na jej zadnej strane potvrdil odtlačok prsta dieťaťa vo veku približne 7 až 15 rokov (Králík, Novotný, Oliva).
Osídlenie Dolních Věstonic a Pavlova nebolo trvalým riešením, ktoré prežilo cez vrchol zaľadnenia — podľa priameho rádiokarbónového datovania ľudských pozostatkov trvalo prevažne od cca 31 000 do 29 000 rokov pred dneškom (rané až vyvinuté obdobie pavlovienu), teda ešte pred skutočným vrcholom LGM (26 500 – 19 000 rokov), a lokalita bola napokon prekrytá vrstvou spraše naviatej práve počas neskoršieho vrcholu zaľadnenia. Genetické štúdie (Posth a kol., Nature, 2023) navyše naznačujú, že populácie stredoeurópskeho a juhoeurópskeho gravettienu, ku ktorým patrili aj obyvatelia týchto lokalít, sa po LGM v genetickom zázname už nedajú sledovať — na rozdiel od populácií z juhozápadnej Európy, ktoré cez vrchol zaľadnenia preukázateľne prežili. Čo presne sa s obyvateľmi Dolních Věstonic a Pavlova stalo, zostáva predmetom výskumu.
Táto stredoeurópska a juhoeurópska populácia má v odbornej literatúre vlastné meno — takzvaný „věstonický genetický klaster“ — a nešlo o izolovaný jav viazaný len na juh Moravy: rovnaký genetický profil sa našiel aj u jedincov z Talianska, Rakúska a Belgicka, čo naznačuje, že prevládal naprieč veľkou časťou Európy počas tisícročí pred vrcholom zaľadnenia. Prečo jeho stopa po LGM mizne, zostáva otvorené, no vedci pracujú s pracovnou hypotézou ekologického charakteru — rednúca vegetácia a presuny stád zveri na území dnešnej Českej republiky mohli obmedziť zdroje potravy natoľko, že populácia sa buď rozptýlila, premiešala s inými skupinami, alebo zanikla; úlohu ďalších populácií zatiaľ nemožno vylúčiť ani potvrdiť (Svoboda, Akademie věd ČR, 2023).
Kontakt medzi věstonickou populáciou a populáciami západnej Európy pritom nebol úplne vylúčený, len bol zjavne vzácny. Novší genomický výskum identifikuje na západe odlišný, tzv. fournolský klaster a dokladá ojedinelý prípad premiešania oboch skupín u jedincov z belgického Goyet (asi 27 000 rokov pred dneškom) — čo naznačuje pozvoľný pohyb věstonickej genetickej línie smerom na západ ešte pred vrcholom zaľadnenia. Nejde teda o priamy „útek“ z moravských osád na Pyrenejský polostrov, ale o oveľa pomalší a zložitejší obraz miešania sa geneticky odlišných skupín na veľkú vzdialenosť (biorxiv, 2025).
Význam plných tvarov venuší je predmetom dlhodobého vedeckého sporu, nie uzavretou otázkou. Staršia interpretácia ako „symbol plodnosti“ dnes stojí popri viacerých ďalších hypotézach — napríklad že proporcie zodpovedajú tomu, ako žena vidí vlastné telo pri pohľade zhora bez zrkadla (McDermott, 1996), že ide o zobrazenie ideálu krásy či vitality v období, keď boli telesné tukové zásoby otázkou prežitia, alebo o duchovný či komunitný objekt. Novšia analýza (Dixson & Dixson, Journal of Anthropology, 2011) navyše ukázala, že väčšina zachovaných venuší nezodpovedá zobrazeniam tehotenstva, čo jednoduchú hypotézu „symbolu tehotenstva“ ďalej spochybňuje. Presný význam sošiek zostáva otvorenou otázkou. Na rovnakých lokalitách sa zachovali aj odtlačky tkaného vlákna a povrazov v pálenej hline — jedny z najstarších dokladov textilnej výroby na svete (Adovasio, Soffer, Klíma, Antiquity, 1996), čo dopĺňa obraz kultúry oveľa zručnejšej, než ako sa lovci mamutov bežne zobrazujú.
Výskum tiež ukázal, že aspoň tri z väčších sídlisk v oblasti Dolních Věstonic a Pavlova mohli byť obývané celoročne, zatiaľ čo menšie slúžili len ako sezónne základne pre lov — čo koriguje staršiu predstavu lovcov mamutov ako výlučne kočovných skupín. Analýzy stravy navyše potvrdili spracovanie rastlinných zdrojov: nálezy škrobu naznačujú, že obyvatelia mleli korene rastlín na jednoduchú múku (Svoboda, Masarykova univerzita, 2022).
Pokračovanie: Slovenská stopa — o niekoľko tisícročí neskôr, keď mráz zovrie Európu najtuhšie, sa podobná soška objaví aj v krajine, ktorú dnes poznáme ako Slovensko.
