Ako vznikla moderná veda? Mnohé korene vedeckej revolúcie

Príbeh o cirkvi, ktorá brzdila vedu, je pohodlný. Príbeh o tom, že veda jednoducho vyrástla z viery, je rovnako pohodlný. Skutočnosť bola pestrejšia: stretávali sa v nej Aristoteles, arabsky hovoriaci učenci, oxfordskí matematici, židovskí mystici aj jezuitský astronóm.

Dva pohodlné príbehy

Rok 1633. Galileo Galilei kľačí pred rímskou inštitúciou, ktorá ho prinúti odvolať tvrdenie, že Zem obieha okolo Slnka. Obraz je silný a mnohým z nás zostal v hlave ako symbol: viera proti rozumu, cirkev proti vede.

Je v ňom kus pravdy. Galileo bol skutočne odsúdený. Historici dnes upozorňujú, že jeho prípad nebol len sporom o fyziku. Zasahovala doň cirkevná politika, teologické výklady aj osobné spory s mocnými. Tieto okolnosti však podstatu nemenia: Galileo narazil na hranice toho, čo smel verejne obhajovať v rozpore s autoritatívnym cirkevným výkladom. Súbor esejí, ktorý zostavil historik Ronald Numbers (2009), rozoberá predstavu večnej vojny vedy a náboženstva ako súbor mýtov.

Existuje aj opačné zjednodušenie: že veda vznikla z kresťanstva takmer sama od seba. Tomu sa v tomto článku vyhneme tiež.

Nie je to len akademická otázka. To, ako rozprávame o pôvode vedy, ovplyvňuje, ako o nej dnes uvažujeme: či ako o súperovi viery, alebo ako o jej výtvore. Pravda je zložitejšia.

Otázka znie: mala cirkev v stredovekej Európe monopol na pravdu? Na výklad zmyslu sveta a na väčšinu vzdelávania mala dominantné postavenie. Na poznávanie prírody však nemala výlučné postavenie. Lekári, remeselníci, navigátori, alchymisti, židovskí a moslimskí učenci pracovali v jej tieni aj mimo neho.

Poklad, ktorý neprišiel z latinskej Európy

V 12. a 13. storočí sa do latinskej Európy dostali Aristotelove spisy a ďalšie antické diela. Časť bola preložená priamo z gréčtiny. Významná časť prišla cez arabské preklady a komentáre, napríklad od prekladateľov v Tolede, medzi ktorými bol Gerard z Cremony.

Bez arabsky hovoriaceho prostredia by bola európska veda ochudobnená. Ibn al-Hajtham (asi 965 až 1040) napísal Knihu o optike, ktorá bola do latinčiny preložená na prelome 12. a 13. storočia a ovplyvnila neskoršiu optiku v Európe. Systematicky v nej kombinoval pozorovanie, matematiku a pokusy, hoci označenie „prvý vedec“ je populárne zjednodušenie. Avicenna (Ibn Sína, 980 až 1037) ovplyvnil stredovekú filozofiu a medicínu a jeho Kánon medicíny sa na európskych univerzitách používal po stáročia. Averroes (Ibn Rušd, 1126 až 1198) napísal komentáre k Aristotelovi, ktoré latinskí scholastici čítali natoľko, že ho volali jednoducho Komentátor.

Most nebol jednosmerný ani pasívny. Islamskí učenci antické poznatky nielen uchovávali. Prepracúvali ich, dopĺňali a spájali s perzskou a indickou tradíciou.

Univerzita: nová inštitúcia stredovekej Európy

Univerzity v Paríži a Oxforde sa v 12. a 13. storočí postupne sformovali z existujúcich vzdelávacích komunít. Ich rozvoj ovplyvňovali cirkevné aj svetské autority. Na artistických fakultách, ktoré poskytovali základné vzdelanie v slobodných umeniach, sa vyučovala aj prírodná filozofia, teda skúmanie prírody. Bola síce podriadená teológii, no práve to jej dávalo legitimitu: skúmať stvorený svet mohlo znamenať skúmať dielo Stvoriteľa. Historik Edward Grant (1996) zdôrazňuje, že scholastická tradícia vytvorila inštitucionálny a intelektuálny rámec, v ktorom mohlo racionálne uvažovanie o prírode pokračovať dlhodobo.

Robert Grosseteste (asi 1175 až 1253) prepájal matematiku, pozorovanie a prírodnú filozofiu, napríklad pri skúmaní svetla. Nehovorme však, že používal experimentálnu metódu v dnešnom zmysle. Albert Veľký (asi 1200 až 1280) systematicky študoval prírodu od botaniky po mineralógiu. Roger Bacon (asi 1214 až 1292) zdôrazňoval význam skúsenosti.

Zaujímavý je Oxford 14. storočia. Skupina učencov okolo Merton College, nazývaná Oxfordskí kalkulátori, sa zaoberala matematickým opisom pohybu. William Heytesbury sformuloval pravidlo o rovnomerne zrýchlenom pohybe, známe ako teorém o strednej rýchlosti. Podobný matematický výsledok neskôr dosiahol aj Galileo, no miera priameho vplyvu medzi nimi je predmetom diskusie. Chýbal im napríklad algebraický aparát a prepojenie s experimentom.

Nebol to ani vývoj bez konfliktov. V roku 1277 parížsky biskup Étienne Tempier odsúdil 219 tvrdení, z ktorých mnohé súviseli s aristotelovskou filozofiou. Niektorí historici, ako Pierre Duhem a neskôr iní, v tom videli nepriamy impulz na uvažovanie o alternatívach k Aristotelovej fyzike. Je to zaujímavá hypotéza, no ostáva sporná.

Reformácia: pluralita namiesto novej pravdy

16.storočie rozbilo jednotu západného kresťanstva. Zásada „sola scriptura“ postavila Písmo nad cirkevnú tradíciu a autoritu pápeža, no neznamenala, že protestantské prostredie nemalo vlastné autoritatívne výklady. Vzťah protestantizmu a vedeckej revolúcie je však predmetom dlhej historiografickej diskusie a nemožno ho zjednodušiť na tvrdenie, že reformácia „umožnila“ vedu.

Peter Harrison (1998) tvrdí, že protestantský dôraz na doslovný výklad Biblie mohol oslabiť alegorické čítanie prírody a otvoriť cestu empirickejšiemu skúmaniu. Je to jedna z viacerých hypotéz a nie všetci historici ju prijímajú. Protestantské prostredie nebolo automaticky priaznivejšie pre vedecké skúmanie než katolícke. Vedecká revolúcia nebola výlučne protestantským projektom: rozvíjala sa aj v katolíckych krajinách a významnú úlohu v nej mali katolícki učenci a inštitúcie.

Isté je toto: konfesionálna pluralita znamenala, že žiadna jediná syntéza, napríklad tomizmus, nemala samozrejmý monopol.

Kabala: mystika, čísla a svet, ktorý treba napraviť

Kabala je židovská mystická tradícia, ktorá sa formovala od konca 12. storočia v Provensalsku a v Španielsku, teda dávno pred reformáciou. Jej klasickým textom je Zohar z konca 13. storočia. V 16. storočí vznikla v Safede lurianska kabala podľa rabína Izáka Luriu s obrazom rozbitých nádob a nápravy sveta (tikkun): svet nie je hotový, je rozbitý a ľudské konanie sa na jeho náprave podieľa. Tikkun nie je predchodcom idey vedeckého pokroku. Porovnať sa dá najviac na úrovni predstavy o ľudskej účasti na premene sveta.

Treba hneď povedať, čo je a čo nie je doložené. Kabala nevytvorila matematizáciu prírody, experimentálnu metódu ani predstavu vedeckého pokroku. Doložené je niečo konkrétnejšie.

V renesancii vznikla takzvaná kresťanská kabala. Jej začiatky sa spájajú s Giovannim Picom della Mirandola (1463 až 1494) a Johannom Reuchlinom (1455 až 1522). Kresťanskí autori čítali židovské mystické texty cez vlastnú teológiu, často s cieľom nájsť v nich potvrdenie kresťanských doktrín. Až v rokoch 1677 až 1684 vyšla zbierka Kabbala Denudata. Podľa Allison Coudertovej ju editoval Christian Knorr von Rosenroth (1636 až 1689) spolu s priateľom Franciscom Mercuriom van Helmontom (1614 až 1698). Išlo o rozsiahlu zbierku kabalistických textov, ktorá sprístupnila kresťanským čitateľom aj luriansku tradíciu.

Leibniz týchto dvoch mužov poznal. Coudertová vo svojej knihe Leibniz and the Kabbalah (1995) tvrdí, že mal k nim a ich textom bližšie, než sa predpokladalo, a že kabala ovplyvnila jeho myslenie. Sama však uvádza, že dovtedy prevládal opačný názor, podľa ktorého bol vplyv kabaly na Leibniza zanedbateľný, a svoju prácu opisuje ako návrh otvoriť túto otázku znovu. Ide teda o diskutovanú interpretáciu, nie o zhodu historikov. Rozhodne nie o priamy zdroj Leibnizovej monadológie.

Kabalu preto treba predstaviť ako paralelnú tradíciu, ktorá sa v ranonovovekej Európe stretla s kresťanským a filozofickým myslením. Nie ako článok v reťazi „protestantizmus, kabala, veda“.

Stretnutie tradícií v 16. a 17. storočí

V ranonovovekej Európe sa popri sebe objavovali kresťanská kabala, hermetizmus, alchýmia, renesančný humanizmus a rodiace sa mechanistické chápanie prírody. Aj samotní zakladatelia novej vedy mali blízko k alchýmii či k mystickým predstavám o harmónii sveta. Van Helmont a Knorr von Rosenroth neboli iba okrajovými postavami dobového intelektuálneho prostredia. Hľadali podľa dostupnej literatúry univerzálne zrozumiteľné poznanie v čase konfesionálnych konfliktov. Rezonuje to s neskorším úsilím vedcov, hoci aktéri sledovali iné ciele.

Kabalistické a hermetické prúdy odpovedali na otázky o štruktúre sveta obrazným jazykom. Rodiace sa experimentálne a matematické skúmanie hľadalo odpovede inými prostriedkami.

Revolúcia, ktorá trvala storočia

Zrod modernej vedy sa spája s menami ako Galileo, Johannes Kepler a Isaac Newton. Ich prínos nie je len v objavoch, ale v metóde: experiment ako overovanie hypotéz, matematický opis prírody a kritické overovanie tvrdení vo vznikajúcich inštitúciách, ako boli Kráľovská spoločnosť v Londýne a Parížska akadémia vied.

Nešlo o jeden historický okamih. Osamostatňovanie vlastných metód overovania poznania pokračovalo ešte v 18. a 19. storočí. Nevznikla veda „bez náboženstva“. Vznikla veda, ktorá si postupne stanovila vlastné kritériá pravdivosti nezávisle od teologických a metafyzických autorít.

Slovenská stopa. Maximilián Hell sa narodil v roku 1720 v Štiavnických Baniach. Bol jezuitský kňaz a astronóm, zakladateľ a riaditeľ viedenského observatória a vydavateľ astronomických efemerid. V rokoch 1768 až 1769 viedol expedíciu do nórskeho Vardø, aby pozoroval prechod Venuše popred Slnko. Pozval ho dánsky kráľ. Hellov príbeh ukazuje, že náboženské rehole neboli iba súčasťou dobového vzdelávacieho systému, ale mohli byť aj aktívnymi organizátormi a nositeľmi vedeckého výskumu.

Čo je v spore o pôvod vedy stále sporné

• Oxfordskí kalkulátori a Galileo: podobnosť poznatkov je doložená, miera priameho vplyvu je diskutovaná.
• Rok 1277: že odsúdenie mohlo podnietiť nové úvahy o fyzike, je hypotéza, nie zhoda historikov.
• Reformácia a veda: Harrisonova hypotéza o doslovnom čítaní Biblie je jedna z viacerých a je sporná.
• Kabala a Leibniz: Coudertová presadzuje vplyv, no sama priznáva, že dovtedy prevládal opačný názor.
• Kabala a veda všeobecne: žiadny z uvedených zdrojov netvrdí, že kabala vytvorila vedeckú metódu.

Prehľady Granta a Lindberga zdôrazňujú kontinuitu medzi stredovekým a novovekým poznaním. Numbersov zborník ukazuje, prečo je tézu o stálej vojne vedy a náboženstva potrebné vnímať ako mýtus. Nijaký z týchto zdrojov netvrdí, že konflikty nikdy neexistovali.

Päť tradícií, ktoré formovali európske vedecké myslenie

1. Antická filozofia: logika, matematika a prírodná filozofia.
2. Islamská veda: rozvoj matematiky, astronómie, medicíny a optiky.
3. Kresťanské univerzity: inštitucionálny priestor na systematické vzdelávanie a skúmanie prírody.
4. Židovská mystika: metafyzické predstavy o štruktúre sveta a ich novoveká recepcia.
5. Novoveká experimentálna filozofia: matematizácia prírody, experiment a systematické overovanie poznania.

Nejde o päť rovnocenných ani samostatne postačujúcich príčin vzniku modernej vedy. Historická súbežnosť a intelektuálny kontakt nie sú automaticky príčinou objavu. Tieto tradície sa stretávali v rôznych obdobiach a za rôznych okolností. Niektoré poznatky sa prenášali priamo, iné sa preberali, menili alebo odmietali. Ich podiel na vzniku modernej vedy nebol rovnaký. Edward Grant zdôrazňuje inštitucionálnu a intelektuálnu kontinuitu stredovekých univerzít. George Saliba zdôrazňuje význam islamskej astronómie pre vývoj európskeho myslenia, najmä v otázke, či Kopernik mohol poznať práce maraghskej školy, a recenzenti jeho tézu hodnotia rôzne. Ich práce pripomínajú, že pôvod modernej vedy nemožno vysvetliť jedinou tradíciou.

Pravidlo do vrecka

Keď počuješ jednoduchý príbeh o pôvode vedy, spýtaj sa tri veci: Kto poznanie niesol? Kto ho platil? A kto ho preložil? Ak príbeh nepozná odpoveď na ani jednu, je pravdepodobne príliš čistý.

Je to myšlienkový model, nie výsledok jednej štúdie.

---

Zdroje a odporúčaná literatúra

1. Grant, E. (1996). The Foundations of Modern Science in the Middle Ages: Their Religious, Institutional, and Intellectual Contexts. Cambridge University Press.
2. Lindberg, D. C. (2007). The Beginnings of Western Science. 2. vyd. University of Chicago Press.
3. Harrison, P. (1998). The Bible, Protestantism, and the Rise of Natural Science. Cambridge University Press.
4. Numbers, R. L. (ed.) (2009). Galileo Goes to Jail and Other Myths about Science and Religion. Harvard University Press.
5. Scholem, G. (1987). Origins of the Kabbalah. Princeton University Press.
6. Coudert, A. P. (1995). Leibniz and the Kabbalah. Kluwer Academic Publishers (Springer). Vlastná interpretácia autorky, ktorá sama uvádza, že dovtedy prevládal opačný názor. Anotácia: https://ebooks.mpdl.mpg.de/ebooks/Record/EB000722418/Description
7. Coudert, A. P. (1999). The Impact of the Kabbalah in the Seventeenth Century: The Life and Thought of Francis Mercury van Helmont (1614 až 1698). Brill.
8. Stanford Encyclopedia of Philosophy: William Heytesbury. https://plato.stanford.edu/entries/heytesbury/
9. Univerzita Viedeň, Maximilian Hell (Höll): https://geschichte.univie.ac.at/en/node/34537 a prehľad viedenského observatória: https://geschichte.univie.ac.at/en/node/31340
10. TASR (15. 5. 2020). Pred 300 rokmi sa narodil astronóm Maximilián Hell: https://www.teraz.sk/slovensko/pred-300-rokmi-sa-narodil-astronom-maxi/466999-clanok.html
11. Vatikánske observatórium: Maximilian Hell and the Northernmost Transit of Venus Expedition of 1769 (odborný príspevok o Hellovej expedícii, prístupný cez NASA ADS): https://www.vaticanobservatory.org/?p=171904
12. Saliba, G. (2007). Islamic Science and the Making of the European Renaissance. MIT Press. (Samotnú knihu som neotvoril. Tézu o organickom vzťahu islamskej a európskej vedy a o možnej Kopernikovej znalosti maraghských modelov som overil podľa anotácie vydavateľa a recenzií, pozri bod 13. Treba ju skontrolovať v knihe pred publikovaním.)
13. Shank, M. H. (2009). Recenzia: G. Saliba, Islamic Science and the Making of the European Renaissance. Aestimatio 6, 63 až 72: https://ircps.org/wp-content/uploads/2021/04/2009-07_Shank.pdf
14. Recenzia v British Journal for the History of Science na Salibovu knihu (doi:10.1017/S000708740800160X). Meno recenzenta treba doplniť pri finálnej kontrole.