Sovietske štatistiky vykazovali v 30. rokoch mimoriadny rast priemyslu aj národného dôchodku. Ekonomickí historici však desaťročia upozorňujú, že časť tohto úspechu vznikla spôsobom, akým sa produkcia oceňovala a porovnávala. Koľko Sovietsky zväz skutočne vyrábal, prečo sa odhady odborníkov rozchádzajú a akú cenu za industrializáciu zaplatilo obyvateľstvo?
Keď sa západné ekonomiky potácali vo Veľkej hospodárskej kríze, sovietska štatistika hlásila rast, ktorý vyzeral ako zázrak. Podľa britského ekonomického historika Marka Harrisona sa odborníci zhodujú, že oficiálne tvrdenia o raste boli nadsadené. Nezhodujú sa však v tom, o koľko, ani v tom, ktoré alternatívne odhady sú najspoľahlivejšie, a skreslenie sa líši podľa odvetvia, obdobia aj spôsobu výpočtu.
Čo tvrdili oficiálne čísla
Podľa tabuľky, ktorú uvádza Harrison a ktorá cituje oficiálny zborník Ústredného štatistického úradu ZSSR z roku 1956, dosiahla priemyselná produkcia v cenách z rokov 1926/27 v roku 1937 úroveň 446 % a v roku 1940 úroveň 646 % roku 1928. To znamená 4,46-násobok a 6,46-násobok východiskovej úrovne. Národný dôchodok dosiahol 386 % a 513 %.1
Sovietsky „národný dôchodok“ nebol totožný s tým, čo pod týmto pojmom rozumie západná štatistika. Išlo o čistý materiálny produkt, teda hrubú produkciu zníženú o medzispotrebu. Západní ekonómovia rekonštruovali buď hrubý národný produkt v nákladoch výrobných faktorov (Bergson, Moorsteen a Powell), alebo čistý národný produkt (Clark, Jasny). Už rozdielne definície robia z čísel viac než jednoduché „pravda proti lži“.
Ročné tempá počítame ako zložené priemerné miery rastu z indexov. Ide o matematický prepočet oficiálnych čísel, nie o potvrdený skutočný rast. V priemysle vychádza 18,1 % ročne do roku 1937 a 16,8 % do roku 1940, v národnom dôchodku 16,2 % a 14,6 %. Často citované „asi 14 % ročne“ zodpovedá teda oficiálnemu národnému dôchodku do roku 1940, nie priemyslu.
Prečo čísla nesedia, aj bez falšovania
Americký ekonóm G. Warren Nutter prirovnal meranie sovietskeho priemyslu k pokusu zmerať, o koľko narástla húsenica, keď sa mení na motýľa. Výrobky sa totiž neustále menili. Kľúčoví odborníci (Colin Clark, Alexander Gerschenkron, Abram Bergson) podľa Harrisona zámerné falšovanie ako hodnoverné vysvetlenie odmietli a hľadali metodický mechanizmus. Našli dva.
Gerschenkronov efekt. Produkcia sa oceňovala pevnými cenami z rokov 1926/27, ktoré slúžili ako váhy pri výpočte súhrnného indexu. Keď sa mení štruktúra výroby aj relatívne ceny, takéto váhy skresľujú výsledok. Ak sa ceny a množstvá vyvíjajú opačne, teda výrobky, ktorých výroba rastie najrýchlejšie, relatívne zlacňujú, zachovávajú si v indexe vysokú váhu zo základného roka a vykázaný rast sa nadhodnotí. Veľkosť skreslenia závisí od zmien cien a výroby v jednotlivých odvetviach. Podľa Harrisona bol tento problém najvýraznejší v rokoch 1928 – 1937, keď sa priemyselná štruktúra menila najrýchlejšie.
Skrytá inflácia. Nové výrobky dostávali plánovú cenu podľa nákladov úvodnej malosériovej výroby, teda vysokú. Podnik mohol plniť plán v rubľoch menšou námahou práve výrobkami s vysokou plánovou cenou. Keď sériová výroba zlacnela, plánová cena sa nezmenila a staršie výrobky sa neprecenili s rastom cien. Harrison odhaduje, že v priemyselných ukazovateľoch sa za roky 1928 – 1955 nahromadila skrytá cenová zložka vo výške 150 až 200 %. Neznamená to, že ceny v obchodoch vzrástli o 150 až 200 %. Ide o skreslenie vykazovanej priemyselnej produkcie: oficiálny index za rok 1955 bol približne 2,5- až 3-krát vyšší než index očistený od tohto skreslenia.1
Čo hovoria nezávislé odhady
Podľa Harrisona vychádzali hlavné západné odhady pre obdobie 1928 – 1950 na 3- až 7-násobný rast priemyslu a 2- až 3-násobný rast národného dôchodku, kým oficiálne údaje hlásili viac než 11-násobný a viac než 8-násobný. Odhady sa nezhodujú v definícii produkcie (priemysel ako celok, či iba civilný), v cenových váhach ani v pokrytí odvetví. Preto ich treba čítať ako rozpätie, nie ako jedno číslo.
Prehľad vybraných odhadov z Harrisonovej tabuľky. Index: 1928 = 100. Ročné tempo 1928 – 1940 je náš prepočet.
Priemysel ako celok
| Odhad | 1940 | Ročne |
|---|---|---|
| Oficiálny | 646 | 16,8 % |
| Jasny | 350 | 11,0 % |
| Chanin | 346 | 10,9 % |
| Moorsteen a Powell | 318 | 10,1 % |
| Nutter | 312 | 9,9 % |
Národný dôchodok
| Odhad | 1940 | Ročne |
|---|---|---|
| Oficiálny | 513 | 14,6 % |
| Moorsteen a Powell | 203 | 6,1 % |
| Bergson | 197 | 5,8 % |
| Jasny | 189 | 5,4 % |
| Chanin (1941)* | 150* | 3,2 %* |
Chaninov údaj o dôchodku je za rok 1941, nie 1940, a ročné tempo 3,2 % je za obdobie 1928 – 1941.
Odhady používajú rôzne váhy: oficiálny ceny z rokov 1926/27, Jasny tiež, Nutter pohyblivé váhy, Moorsteen s Powellom a Bergson faktorové náklady z roku 1937, Chanin zmiešané váhy. Oficiálny aj Chaninov údaj o dôchodku je čistý materiálny produkt. Do roku 1950 dosiahol oficiálny priemysel 1 119 a dôchodok 843, kým uvedené nezávislé odhady priemyslu 385 – 470 a dôchodku 243 – 246.
Dve upozornenia. Po prvé, nižší odhad nie je automaticky spoľahlivejší. Harrison to výslovne zdôrazňuje a odmieta predstavu, že najnižšie čísla preukazujú „lepší ekonomický úsudok“. Po druhé, strojárstvo je výnimka: Harrisonov prepočet z Moorsteenových údajov dáva do roku 1937 približne 13-násobný rast výroby civilných strojov, čo je viac než 10-násobok v upravených oficiálnych číslach. Skrytá inflácia sa tu podľa neho objavila až po roku 1937.
Do sporu vstupuje aj Robert Allen, ktorý v knihe Farm to Factory tvrdí, že ZSSR patril k najúspešnejším rozvojovým ekonomikám 20. storočia a že kolektivizácia rastu veľmi nepomohla. Je to interpretácia odlišná od staršieho obrazu čistého ekonomického zlyhania.
Pohľad z Ruska: Grigorij Chanin
Spor o sovietske čísla nevedú len západní historici. Najznámejším ruským kritikom oficiálnej štatistiky je novosibirský ekonóm Grigorij Chanin (Grigorii Khanin). Jeho článok Lukavaja cifra („Prefíkaná číslica“), uverejnený spolu so Seľuninom vo februárovom čísle časopisu Novyj mir z roku 1987, bol podľa Chaninových vlastných spomienok šokom pre milióny sovietskych čitateľov.2
Chanin v článku z roku 2015 uvádza, že podľa jeho prepočtov národný dôchodok ZSSR v rokoch 1928 – 1987 vzrástol len 6,9-násobne, nie 90-násobne, ako ukazoval ústredný štatistický úrad. Alternatívne odhady zostavuje od roku 1973 a výsledky zhrnul v knihe Dinamika ekonomičeskogo razvitija SSSR (1991).3 V Harrisonovej tabuľke sú jeho odhady najnižšie pri národnom dôchodku, no pri priemysle (346 % v roku 1940) ležia blízko iných nezávislých odhadov.
Chaninovu metodiku napadli ešte v roku 1988 sovietski kritici (preklad polemiky vydal americký JPRS)4. Harrison nesúhlasí s jeho argumentom, že skoršie a nižšie západné odhady sú spoľahlivejšie. Podľa neho vychádzali z menej údajov a jednoduchších postupov a niektoré, napríklad Nutterove, mali neopravené skreslenie nadol. Chanin zároveň v článku z roku 2015 pripúšťa, že sovietske obdobie prinieslo, hoci za veľmi vysokú cenu, technologickú, vzdelanostnú a bytovú modernizáciu a urobilo z Ruska jednu z dvoch superveľmocí.5 Kritika čísel a hodnotenie systému sú teda dve rôzne otázky.
Ruskí historici sa podieľajú aj na archívnom výskume: Harrison ďakuje riaditeľom Ruského štátneho archívu hospodárstva za prístup k dokumentom o plánových cenách a Oleg Chlevňuk je spoluautorom záverečnej kapitoly 7. dielu série The Industrialisation of Soviet Russia.
Aj západné odhady sa mýlili
Pochybnosti o presnosti sa netýkajú len sovietskych čísel. Americká CIA odhadovala počas väčšiny studenej vojny, že sovietsky hrubý národný produkt dosahuje 55 až 60 % amerického. Neskôr sa ukázalo, že to bolo skôr 25 až 30 %.6 Sovietsky emigrant Igor Birman, ktorého odhady CIA ignorovala, tvrdil už začiatkom 80. rokov 20 až 25 %. Daniel Patrick Moynihan v roku 1990 verejne napísal, že Západ výrazne preceňoval veľkosť sovietskej ekonomiky aj tempo jej rastu.
Tieto chyby sa týkajú 80. rokov a porovnávania veľkosti ekonomík, nie rastu v 30. rokoch, takže sa nedajú automaticky preniesť na jej obdobie. Dôležité je však, že smer omylu bol opačný, než by predpokladalo tvrdenie o západnom podceňovaní ZSSR: odhady CIA boli príliš vysoké, nie príliš nízke. Pre 30. roky platí, že západné odhady rastu sú výrazne nižšie než oficiálne, no aj podľa nich rástol priemysel približne 8 – 11 % ročne, čo je vysoké tempo. Porovnávanie úrovne sovietskej a americkej ekonomiky sa podľa Harrisona (2002) pri neskorších odhadoch rozchádzalo najviac, preto ho článok neuvádza ako tvrdé číslo.
Za akú cenu
Spotreba. Podľa Harrisona klesol podiel spotreby na národných výdavkoch zo štyroch pätín v roku 1913 na o málo viac než polovicu v roku 1940.
Životná úroveň je sporná a závisí od toho, čo sa meria. Janet Chapman (1954) odhadla, že reálne mzdy mestských robotníkov boli v roku 1937 o 20 až 40 % nižšie než v roku 1928, podľa použitého spotrebného koša.7 Robert Allen v štúdii z roku 1998 odhadol spotrebu na obyvateľa, ktorá podľa neho v rokoch 1928 – 1937 vzrástla o 27 %, pričom prínosy sa sústredili medzi mestským obyvateľstvom a ľuďmi, ktorí sa z dediny presťahovali. Allenov odhad sa odlišuje od starších rekonštrukcií vďaka novým údajom a alternatívnym metódam oceňovania spotreby. Ukazuje, že výsledok závisí od toho, aký ukazovateľ sa meria a ako sa zostavuje cenový index. Nemožno ho však zamieňať s meraním priemyselnej produkcie ani chápať ako dôkaz o živote vidieka.
Hladomor. Demografický odhad Rudnytského a kolegov hovorí o 3,9 milióna nadúmrtí na sovietskej Ukrajine v rokoch 1932 – 1934. Spolu s 0,6 milióna nenarodených detí ide o celkové straty 4,5 milióna. Odhady pre celý ZSSR sa pohybujú od 6 – 7 miliónov (Stephen Wheatcroft) po 8,7 milióna (ukrajinskí demografi), no používajú rôzne metodiky, územia a obdobia, preto sa nedajú jednoducho porovnať s ukrajinským údajom.8 Spor medzi historikmi sa týka najmä troch otázok: aká bola príčinná úloha štátnej politiky, nakoľko išlo o vedomé pokračovanie opatrení napriek poznaniu ich následkov a či bol cieľom hladomor sám.
Kolchozy, trudodni a pasy
Kolchoz bol formálne družstevný, v praxi štátom riadený poľnohospodársky podnik. Členovia dostávali podiel z toho, čo ostalo po povinných dodávkach štátu, v jednotkách zvaných trudodeň („pracovný deň“), väčšinou v naturáliách. Uznesenie z 27. mája 1939 zaviedlo povinné ročné minimum trudodňov, ktoré sa líšilo podľa oblasti:
- 100 trudodňov v bavlnárskych hospodárstvach,
- 80 trudodňov na Sibíri (napríklad v Kuzbase).
V roku 1942 sa minimum zvýšilo, na Sibíri z 80 na 120 trudodňov,. Kolchozník, ktorý ho bez vážneho dôvodu nesplnil, mohol byť z kolchozu vylúčený alebo súdne stíhaný.9 V ostatných oblastiach ZSSR sa minimum líšilo.
Pasový systém zaviedlo nariadenie z 27. decembra 1932 a pasy sa spočiatku vydávali mestskému obyvateľstvu. Kolchozníci pasy nedostávali. Podľa Alberta Baiburina, autora monografie o sovietskom pase, sa vydávanie pasov vidieckemu obyvateľstvu začalo v roku 1974 a kolchozník potreboval aj naďalej súhlas vedenia kolchozu na odchod.10 Treba pritom odlišovať vydávanie pasov, registráciu pobytu a iné obmedzenia pracovnej mobility, ktoré spolu vytvárali celkový režim. Motív zavedenia pasov historici diskutujú, napríklad v súvislosti s hladomorom 1932 – 1933. Prirovnanie k nevoľníctvu je metafora, nie právna kategória.
Technológie, Gulag a slovenská stopa
Sovietsky zväz pri budovaní ťažkého priemyslu využíval zahraničné technické znalosti. Americká firma Arthur G. McKee sa podieľala na projektovaní hutníckeho komplexu v Magnitogorsku, ktorý vychádzal zo vzoru oceliarskeho závodu v Gary v Indiane. Tento príklad ukazuje, že sovietska industrializácia nebola založená výlučne na domácich technických riešeniach: dôležitú úlohu zohrával aj prenos zahraničných technológií a know-how.
Druhou stránkou industrializácie bolo využívanie nútenej práce. Gulag (rusky ГУЛАГ, skratka názvu Glavnoje upravlenije lagerej, teda Hlavná správa táborov) označuje sovietsky systém nápravno-pracovných táborov a kolónií, ktorý sa rozvinul najmä za Stalinovej vlády. Tábory existovali už pred vznikom tejto správy — významným predchodcom bol napríklad solovecký táborový komplex založený v roku 1923. Samotná správa Gulagu vznikla v roku 1930 a systém sa prudko rozšíril v súvislosti s kolektivizáciou a industrializáciou.
Väzni pracovali v baníctve, pri ťažbe dreva, pri výstavbe železníc, kanálov a ďalšej infraštruktúry. Často pritom čelili extrémnym pracovným podmienkam, nedostatočnej strave a vážnym zdravotným rizikám. Počet väzňov v táboroch a kolóniách dosiahol vrchol na začiatku 50. rokov, keď presahoval 2,5 milióna ľudí. Tento údaj sa vzťahuje na osoby držané v táboroch a kolóniách, nie na všetkých deportovaných či inak nútene presídlených obyvateľov ZSSR.
Hospodársku úlohu Gulagu treba posudzovať opatrne. Nútená práca umožnila štátu realizovať niektoré rozsiahle projekty a využívať pracovnú silu v odľahlých oblastiach. Samotná účasť väzňov na stavbe však nedokazuje, že takáto práca bola hospodárnejšia než slobodná práca. Pri hodnotení jej efektívnosti treba zohľadniť produktivitu, náklady na stráženie a zásobovanie, zdravotné následky aj ľudské straty. Preto je dôležité odlišovať prínos nútenej práce pre konkrétne projekty od jej celkových hospodárskych nákladov a prínosov pre sovietsku ekonomiku.
Podobné otázky štátom vynucovanej hospodárskej transformácie sa v odlišnej podobe objavili aj na Slovensku. Kolektivizácia poľnohospodárstva, ktorá sa začala v roku 1949 a pokračovala počas nasledujúceho desaťročia, menila vlastnícke vzťahy na vidieku a vyvíjala tlak na súkromne hospodáriacich roľníkov. Historička Viera Hlavová upozorňuje, že proces neprebiehal iba prostredníctvom presviedčania: štátne a stranícke orgány používali aj nátlak a manipulatívne postupy. Podľa jej štúdie patrili roky 1951 – 1953 k obdobiam najintenzívnejších represií voči roľníkom označovaným za „kulakov“.
Sovietsky Gulag a slovenská kolektivizácia neboli totožné systémy. Spája ich však širšia otázka, akú cenu boli komunistické režimy ochotné zaplatiť za presadzovanie hospodárskych cieľov a aké náklady pritom prenášali na jednotlivcov a ich rodiny.
Čo si odniesť
Číslo o raste nie je samotný fakt, ale výsledok merania. Keď ho vytvára systém, ktorý sa sám hodnotí, treba sa pýtať, čo sa meralo, v akých cenách a kto mal motiváciu vykazované výsledky zvyšovať.
Spor o sovietsky rast nie je sporom o to, či sa krajina industrializovala. Ide o to, aký veľký bol skutočný rast produkcie, do akej miery ho skresľovala použitá metodika a čo nám tieto ukazovatele hovoria, alebo nehovoria, o životnej úrovni obyvateľstva.
Zdroje
- Harrison, M. (2000). Soviet industrial production, 1928 to 1955: Real growth and hidden inflation. Journal of Comparative Economics, 28(1), 134 – 155.
- Allen, R. C. (1998). The standard of living in the Soviet Union, 1928 – 1940. Journal of Economic History, 58(4), 1063 – 1089. DOI 10.1017/S0022050700021732.
- Allen, R. C. (2003). Farm to Factory: A Reinterpretation of the Soviet Industrial Revolution. Princeton University Press.
- Rudnytskyi, O., Levchuk, N., Wolowyna, O., Shevchuk, P., Kovbasiuk, A.: Demography of a man-made human catastrophe: The case of massive famine in Ukraine 1932 – 1933. Canadian Studies in Population, DOI 10.25336/P6FC7G.
- Baiburin, A. K. (2021). The Soviet Passport: The History, Nature and Uses of the Internal Passport in the USSR. Cambridge: Polity Press.
- Hlavová, V. (2016). Fenomén „kulaka“ v procese kolektivizácie na Slovensku v rokoch 1949 – 1960. Forum Historiae, 10(1), 35 – 55. ISSN 1337-6861.
- Chanin, G. I. (2018). Spomienky na ohlas článku Lukavaja cifra po 30 rokoch. DOI 10.17212/2075-0862-2018-2.1-139-163.
- Chanin, G. I. (2015). Ekonomičeskij krizis 2010-ch gg.: social’no-političeskie istoki i posledstvija. Terra Economicus, 13(2), 46 – 56.
- Chanin, G. I. (1991). Dinamika ekonomičeskogo razvitija SSSR. Novosibirsk: Nauka.
- JPRS-UEA-88-020 (6. júna 1988): Methodology behind „Cunning Statistics“ by Selyunin, Khanin challenged.
- Applebaum, A. (2003). Gulag: A History. New York: Doubleday.
- Makarova, N. N. (2011). Спецпоселенцы на Магнитострое. Уральский исторический вестник, 1(30), 71 – 76.
- Realnoje vremja (2023, 16. október). Раскулаченные ссыльные в Магнитогорске: между мифом и реальностью.
Poznámky
- Harrison (2000), tabuľky 1, 2 a 4. Indexy 1928 = 100; ročné tempá sú náš prepočet. Odhad skrytej inflácie: Harrison (2000), poznámka 20 a záver. Ruská kontrola: Rogovin (zv. 6) uvádza podľa oficiálnych údajov za 1928 – 1940 nárast národného dôchodku „viac než päťnásobný“ a priemyselnej produkcie 6,5-násobný, čo sedí s údajmi 513 % a 646 %. Veľká sovietska encyklopédia potvrdzuje oceňovanie priemyslu cenami 1926/27 v rokoch 1928 – 1950 a definíciu národného dôchodku ako čistej produkcie (hrubá produkcia mínus materiálne náklady). Údaje za roky 1937 a 1950 preberáme z Harrisonovej tabuľky, ktorá ako zdroj uvádza zborník Ústredného štatistického úradu ZSSR Narodnoe chozjajstvo SSSR (1956). ↩ ↩2
- Chanin (2018), DOI 10.17212/2075-0862-2018-2.1-139-163. Ide o autorov vlastný pohľad na ohlas článku; článok vyšiel vo februárovom čísle Novyj mir 1987. ↩
- Chanin (2015), Terra Economicus 13(2), s. 47: 6,9× oproti 90× za roky 1928 – 1987. Čísla z Chaninových kníh (1988, 1991), na ktorých stojí údaj v tabuľke, preberáme z Harrisonovej tabuľky. ↩
- JPRS-UEA-88-020 (6. júna 1988). Autor polemiky v preklade nie je uvedený. ↩
- Chanin (2015), Terra Economicus 13(2), s. 54. ↩
- Odhad 55 – 60 % verzus 25 – 30 % podľa úryvku z knihy o sporoch CIA a ministerstva obrany, uverejneného vo Foreign Policy (6. 1. 2015); Moynihan, Washington Post, 11. 7. 1990 (cit. v Texas National Security Review). Harrison (2002) o Brežnevovej ére uvádza, že odhady veľkosti sovietskej ekonomiky sa rozchádzali výrazne („priam markantne“). ↩
- Odhad Janet Chapmanovej podľa citácie v odbornej literatúre o sovietskych reálnych mzdách. ↩
- Odhady pre celý ZSSR: Stephen Wheatcroft (podľa prehľadu v tlači) a Ptouchov inštitút demografie a sociálnych štúdií (Natalija Levčuk, podľa Kyiv Post). Rudnytskyi et al. sa týkajú len Ukrajiny. ↩
- Ruské regionálne publikácie (Tomská štátna univerzita), dobová tlač (Zarja Vostoka, 1942) a Rogovin. Text uznesenia z 27. mája 1939 tu necitujeme. ↩
- Baiburin (2021) podľa recenzií v International Review of Social History a H-Soz-Kult. ↩
