Železnica na koniec sveta: ekonomika, ktorú zdedili boľševici

Rusko pred rokom 1917: rýchly priemyselný rast, chudobný vidiek a sporné štatistiky

Lopata zeme na konci sveta

Koncom mája 1891 (19. mája podľa vtedajšieho ruského kalendára) stál vo Vladivostoku mladý cárevič Mikuláš, budúci posledný ruský cár, a podľa dobových opisov osobne naložil fúrik zeme a odviezol ho na miesto budúceho násypu [1]. Takto sa slávnostne začala stavba Transsibírskej magistrály. Pred Ruskom ležal projekt železnice dlhej približne deväť tisíc kilometrov [2], ktorá mala spojiť európsku časť ríše s pobrežím Tichého oceána. Bola to jedna z najodvážnejších stavieb 19. storočia. Aj symbol krajiny, ktorá sa zrazu ponáhľala.

A ponáhľať sa mala prečo. Rusko bolo obrovské, no v industrializácii zaostávalo za najvyspelejšími západnými ekonomikami. Kým sa Británia, Nemecko a Spojené štáty menili na priemyselné veľmoci, väčšina ruského obyvateľstva žila z poľnohospodárstva a hospodárila s veľmi obmedzenými prostriedkami. Človek, ktorý sa mal pričiniť o to, aby sa to zmenilo, sedel v Petrohrade v kresle ministra financií a volal sa Sergej Witte.

Kým si povieme, čo sa mu podarilo, a čo nie, musíme sa vrátiť o tridsať rokov späť. Tam sa totiž začal príbeh, z ktorého vyrástla ekonomika, ktorú v roku 1917 prevzali boľševici.

Lenže postaviť železnice a rozšíriť priemysel nebolo to isté ako modernizovať celú krajinu. Mohlo Rusko dobehnúť západné veľmoci, ak väčšina jeho obyvateľov zostávala chudobná a hospodárstvo záviselo od štátnych investícií? Odpoveď treba hľadať v reformách, ktoré predchádzali revolúcii, aj v hraniciach, na ktoré narazili.

Čo zdedili: krajina rozporov

Ak by ste sa v roku 1913 spýtali na to, ako silné je ruské hospodárstvo, odpoveď by závisela od toho, čo meriate. V absolútnom objeme produkcie patrilo Rusko medzi päť najväčších priemyselných mocností sveta, no presné poradie závisí od zdroja. Odhady Spoločnosti národov z roku 1945 mu pripisujú 5,5 % svetovej priemyselnej výroby a piate miesto, Paul Bairoch pri prepočte z rovnakého podkladu približne 8,2 % a štvrté miesto [3]. Za týmto objemom stáli štátne železnice, hutnícke závody na juhu, ropa v Baku, textilky v Moskve a vlastný bankový systém.

Z celej krajiny bola priemyselná len malá časť. Továrne sa tlačili v niekoľkých ostrovoch: okolo Moskvy a Petrohradu, v Donbase a Krivom Rogu, v Baku. Mimo nich ležal oceán dedín. Podľa jediného všeobecného sčítania ľudu z roku 1897 žilo na vidieku približne 85 % obyvateľov ríše a odhady podielu poľnohospodárstva na zamestnanosti v roku 1913 sa pohybujú približne od 75 do 85 % [3]. Väčšina ľudí žila z pôdy, a ako sa im z nej darilo, rozhodlo o osude krajiny.

Veľkosť hospodárstva a životná úroveň jeho obyvateľov nie sú to isté. Rusko malo obrovskú populáciu, rozsiahle prírodné zdroje a niekoľko rýchlo rastúcich priemyselných centier, čo mu umožňovalo dosahovať vysoký celkový objem produkcie. Väčšina obyvateľov však naďalej žila z poľnohospodárstva a ich nízke príjmy obmedzovali domáci dopyt. Moderný priemysel tak vyrastal uprostred spoločnosti, ktorej väčšina ešte nemala dostatočné prostriedky na širokú spotrebu jeho výrobkov.

Pre čitateľa seriálu je dôležité mať na pamäti jedno: čísla o cárskom Rusku existujú vo viacerých verziách a ich rozdiely nie sú automaticky dôkazom manipulácie. Vznikajú z rozdielnych definícií produkcie, cenových váh, územného pokrytia a dostupnosti údajov. Dobovú štatistiku zostavovali úradníci ministerstiev, sovietski štatistici s ňou neskôr pracovali ako s východiskom, od ktorého merali vlastný pokrok, a západní ekonómovia, najmä Alexander Gerschenkron a neskôr Paul Gregory, sa čísla pokúsili prepočítať. Zistili, že výsledok silne závisí od toho, ktorými cenami a váhami sa produkcia ocení. Tento jav sa označuje ako Gerschenkronov efekt: ide o rozdiel medzi Laspeyresovým indexom (s váhami zo základného, staršieho roka) a Paascheho indexom (s váhami z bežného, novšieho roka). Vzniká preto, že v období štrukturálnych zmien majú tovary s klesajúcou relatívnou cenou tendenciu rásť na objeme rýchlejšie. Laspeyresov index preto systematicky nadhodnocuje rast v porovnaní s Paascheho indexom (Gerschenkron 1951; porovnaj Scott 1952 [12]; OECD 2010 [13]). Preto nižšie uvádzame pri číslach rozsahy a pripomíname, že ide o odhady.

Prvá kapitola: sloboda, ktorá stála dlhy

Vráťme sa do roku 1861. Cár Alexander II. podpísal 19. februára 1861 (podľa vtedajšieho kalendára) manifest o zrušení nevoľníctva [10]. Bola to jedna z najvýznamnejších sociálnych reforiem v dejinách ríše. Z pohľadu mnohých roľníkov však priniesla aj veľké sklamanie.

Väčšina roľníkov sa totiž nestala plnoprávnymi vlastníkmi pôdy, ktorú obrábali (situácia sa líšila podľa kategórie roľníkov a režimu pôdy). Museli si ju od statkárov vykúpiť, štát predplatil statkárom väčšinu sumy a roľníci ju splácali formou výkupných platieb na dlhé desaťročia. Až v novembri 1905, uprostred revolúcie, cár manifestom znížil výkupné platby od 1. januára 1906 na polovicu a od 1. januára 1907 ich úplne zastavil [5]. Roľníci tak celé desaťročia splácali štátu pôdu, za ktorú štát predtým odškodnil statkárov. Podmienky pridelenia pôdy sa líšili podľa regiónu a kategórie roľníkov a v mnohých prípadoch nezodpovedali očakávaniam tých, ktorí ju obrábali.

Do toho vstupuje druhá vec, o ktorej historici dodnes diskutujú: obščina. Obščina bola dedinská komunita, v ktorej sa v mnohých oblastiach spoločné užívanie a prideľovanie roľníckej pôdy riadilo kolektívnymi pravidlami. Systém mohol poskytovať určitú sociálnu istotu, zároveň však niekde obmedzoval individuálne rozhodovanie o pôde a investície do jej zveľaďovania. Jeho fungovanie sa líšilo podľa regiónu a miestnych pomerov.

Výsledkom bol v mnohých oblastiach chudobný vidiek a poľnohospodárstvo, ktorého produktivita zaostávala za potrebami rýchlo sa meniacej ekonomiky. Práve vidiek mal byť pritom odberateľom továrenského tovaru aj zdrojom pracovnej sily. Ruský priemysel preto čelil obmedzenému domácemu dopytu, najmä zo strany chudobnejších vrstiev vidieckeho obyvateľstva. Agrárna otázka sa stala najvážnejšou ekonomickou témou krajiny a ostane ňou od cára až po Stalina. Je to jeden z koreňov revolúcií v rokoch 1905 aj 1917.

Druhá kapitola: Witte a veľká stávka na železo

Štát sa rozhodol nečakať, kým zbohatne vidiek, ale rozbehnúť industrializáciu zhora. Sergej Witte, minister financií v rokoch 1892 – 1903, staval svoju politiku na jednoduchej myšlienke: ak má Rusko dobehnúť Západ, musí to urobiť rýchlo a s rozhodujúcou úlohou štátu. Štát bude stavať železnice, objednávať oceľ a koľajnice, a priemysel si tak vytvorí dopyt. Zavedenie zlatého štandardu v roku 1897 malo stabilizovať rubeľ a zvýšiť dôveru zahraničných investorov. Súčasne vysoké clá chránili domácich výrobcov pred časťou zahraničnej konkurencie. Podľa Gerschenkrona a ďalších išlo o obdobie ochranárskych ciel, veľkého prílevu zahraničného kapitálu a rozsiahlych viacročných štátnych objednávok [3]. Zahraničný kapitál zohrával významnú úlohu pri financovaní časti železničných, priemyselných a finančných projektov, jeho význam sa však líšil podľa odvetvia a obdobia.

Pozrime sa na to na príklade železnice. Nebola iba dopravnou stavbou: štátna objednávka vytvárala dopyt po koľajniciach, oceli, uhlí, lokomotívach a práci, takže investícia do dopravy mohla rozhýbať celý reťazec odvetví. Zároveň však vznikala otázka, čo bude tieto kapacity zamestnávať, keď sa tempo investícií spomalí. Práve tu sa ukazovala hranica modelu založeného na veľkých štátnych projektoch: priemyselný rast potreboval nielen ďalšie investície, ale aj širší a kúpyschopnejší domáci trh. Závislosť od štátnych objednávok a zahraničného kapitálu však sama osebe nedokazuje, že model musel zlyhať. Lepšia otázka je, či by dokázal dlhodobo rásť aj bez mimoriadnych investícií a pri politickej stabilite.

Čísla z tohto obdobia sú pôsobivé. Odhady priemerného ročného rastu ruskej priemyselnej a banskej produkcie za roky 1887 – 1913 sa pohybujú od približne 5,1 % (Goldsmith) po 6,65 % (Gregory, Kafengauz) a najrýchlejšie sa rástlo v rokoch 1893 – 1900 [3].

Tieto čísla však nemožno zamieňať s rastom celej ekonomiky. Gregoryho odhad priemerného ročného rastu čistého národného produktu za roky 1885 – 1913 je približne 3,25 % (na obyvateľa približne 1,7 %), zatiaľ čo staršie Goldsmithove výpočty dávali približne 2,75 % a 1,25 % [4]. Nie je to rozpor: priemysel mohol rásť rýchlejšie než ekonomika ako celok, v ktorej malo veľkú váhu poľnohospodárstvo. Čitateľovi preto môžeme povedať, že Rusko rástlo citeľne a najmä v ťažkom priemysle, a vždy sa treba pýtať, čo presne dané číslo meria.

Rast mal aj slabé miesta. Rýchly vzostup v rokoch 1893 – 1900 prerušila finančná a priemyselná kríza z rokov 1899 – 1902, neskôr vojna s Japonskom a revolúcia 1905 – 1907 [3]. Produktivita bola nerovnomerná. Textil zamestnával najviac robotníkov, no jeho produktivita zaostávala za britskou, kým v juhoruskom hutníctve, vzniknutom v čase Witteho industrializácie, bola podľa autorov porovnateľná s britskou [3].

Kto za to zaplatil? Tradičný výklad, ktorý rozvíjali Gerschenkron, Theodore von Laue a John McKay, tvrdí, že štát nahrádzal slabý súkromný dopyt vlastnými objednávkami a že za rýchlu industrializáciu zaplatilo najmä vidiecke obyvateľstvo: spotrebu držali nízko priame a nepriame dane, ktorými štát financoval priemysel aj vlastné výdavky, popri výkupných platbách, o ktorých sme hovorili vyššie [11]. Takéto „nútené poľnohospodárske úspory“ by vysvetľovali, prečo priemysel rástol rýchlo, kým vidiek zostával chudobný a domáci trh úzky. Paul Gregory však na základe vlastných odhadov spotreby tento výklad spochybnil. Podľa neho celková spotreba domácností rástla v rokoch 1885 – 1913 takmer rovnako rýchlo ako národný produkt (3,4 % oproti 3,6 % ročne) a vysoký podiel štátnych výdavkov súvisel najmä s výdavkami na obranu a správu, nie s mimoriadnym úsilím o industrializáciu [11]. Spor teda nie je o tom, či roľníci platili dane, ale o tom, aký veľký bol presun zdrojov z vidieka a či spomalil rast spotreby. Čitateľovi preto nemôžeme povedať, že priemysel jednoznačne vyrástol na úkor vidieka. Môžeme povedať, že štát zohrával vo financovaní industrializácie veľkú úlohu a že rozsah bremena, ktoré niesol vidiek, je predmetom diskusie.

Tretia kapitola: robotníci a cena modernizácie

Pozrime sa však na to, ako to vyzeralo z pohľadu tých, ktorí sa na modernizácii podieľali rukami. Zákon z 2. júna 1897 obmedzil pracovný deň dospelých a mladistvých na 11,5 hodiny v bežné dni a 10 hodín v soboty a pred sviatkami [7].

Podiel robotníkov na celkovej populácii bol síce malý, ale priemysel bol extrémne koncentrovaný. Obrovské podniky, ako napríklad Putilovove závody v Petrohrade, zamestnávali tisíce až desaťtisíce ľudí na jednom mieste. Práve táto koncentrácia mala ekonomické príčiny aj ekonomické dôsledky. Witteho model industrializácie sa opieral o veľké štátne objednávky, ktoré prirodzene smerovali do niekoľkých veľkých podnikov; tie tak získavali výhody z rozsahu, no zároveň sústredili na jedno miesto tisíce ľudí závislých od jediného zamestnávateľa. Keď sa v Putilovových závodoch po prepustení niekoľkých robotníkov na prelome rokov 1904 a 1905 začal štrajk, rozšíril sa po meste a vyvrcholil sprievodom k Zimnému palácu a streľbou do davu v Krvavú nedeľu 22. januára 1905 (9. januára podľa vtedajšieho ruského kalendára) [8]. Medzi požiadavkami robotníkov bol aj osemhodinový pracovný deň [8], teda o tri a pol hodiny menej, než pripúšťal zákon. Z politického hľadiska to bola výbušná zmes. Z roľníkov, ktorí prišli z dediny, sa stali robotníci stlačení v mestách a pri strojoch, ktorí ešte nezabudli, že kedysi mali pôdu — a práve preto mohli svoju nespokojnosť formulovať nielen ako požiadavku na mzdu, ale aj ako požiadavku na pôdu a na politické práva.

Medzitým sa pokúsil o riešenie agrárnej otázky ďalší veľký reformátor, premiér Pjotr Stolypin. Po revolúcii 1905 umožnil roľníkom vystúpiť z komunity a upevniť si individuálne vlastnícke práva k pôde (príslušný cársky ukaz vyšiel v novembri 1906) [6]. Cieľom bolo vytvoriť vrstvu samostatných farmárov, ktorí budú oporou režimu. Výsledky reformy neboli všade rovnaké, a jej tvorca bol v roku 1911 v Kyjeve zavraždený. Či by Stolypinove zmeny nakoniec zmenili Rusko, nevieme. Vojna ich prerušila skôr, než sa to dalo zistiť.

Štvrtá kapitola: od vojnového vyčerpania ku kolapsu

Po vypuknutí vojny v roku 1914 sa ruský priemysel spočiatku dokázal prispôsobiť rastúcim vojenským objednávkam, no pod povrchom sa hromadili problémy so zásobovaním, dopravou a financovaním. Podľa odhadov Andreja Markeviča a Marka Harrisona, ktorí zostavili prvé konzistentné ročné odhady ruského národného dôchodku za roky 1913 – 1928, sa hospodárstvo v prvých rokoch vojny držalo: do roku 1915 vďaka dobrej úrode, v roku 1916 bol národný dôchodok menej než o 10 % pod úrovňou z roku 1913 [9]. V roku 1917 klesol ruský HDP približne o 18 %, kým priemerný pokles v ôsmich porovnávaných kontinentálnych mocnostiach dosiahol 23 %. Oba údaje závisia od ukazovateľa, územného vymedzenia a metodiky: iný odhad (Broadberry a Harrison) dáva pre Rusko v roku 1917 pokles až 32 % [9]. Tieto údaje naznačujú, že samotný vojnový pokles nevysvetľuje rozsah neskoršieho kolapsu.

Nebol to však príbeh bez problémov. Podľa Markeviča a Harrisona sa v Rusku prejavil vzorec spoločný pre kontinentálnu Eurasiu od Nemecka cez Rakúsko-Uhorsko až po Osmanskú ríšu: mobilizácia brala roľníkom ľudí a kone, no dôležitejšie bolo, že mobilizovaný priemysel prestal vyrábať tovar, za ktorý boli roľníci ochotní vymieňať svoje prebytky obilia. Roľníci sa preto stiahli z trhu a tok potravín z vidieka do miest sa scvrkol na minimum, pričom regulácia nízkych cien pre mestských spotrebiteľov nerovnováhu často ešte zhoršovala [9]. Nedostatok potravín v mestách patril medzi bezprostredné podnety februárovej revolúcie v roku 1917, ktorá vypukla v širšej vojenskej, sociálnej a politickej kríze [9]. Hospodárstvo teda nefungovalo „normálne“ až do roku 1917, ťažkosti sa hromadili už predtým.

Po revolúciách v roku 1917 prišiel skutočný prepad. Na území, ktoré neskôr tvorilo Sovietsky zväz, dosahoval národný dôchodok na hlavu v roku 1919 podľa týchto odhadov približne 40 % úrovne z roku 1913 a v roku 1921 približne 37 % [9]. Hladomor neprišiel náhle: nasledoval po sérii katastrofálnych úrod a jeho podmienky sa začali objavovať v lete 1920, miestami už skôr [9]. Autori zároveň upozorňujú, že hospodárstvo kleslo najprudšie už v roku 1918, ešte pred najťažšími bojmi občianskej vojny, a že polovica poklesu veľkopriemyslu pripadla len na tento rok. Podľa nich to naznačuje, že konfrontačná politika „vojnového komunizmu“ narušila hospodárstvo viac než samotné boje [9]. Ide o ich interpretáciu, nie o definitívne rozriešenie príčin kolapsu. Tejto otázke sa budeme venovať v ďalšom diele.

Prvá svetová vojna ruskú ekonomiku vážne oslabila, hoci niektoré odvetvia dokázali zvýšiť produkciu vďaka vojenským objednávkam. Vojnové hospodárstvo však čoraz ťažšie zvládalo zásobovanie, dopravu a financovanie štátu. Revolúcie v roku 1917 a následná občianska vojna tieto problémy prehĺbili a prispeli k prudkému poklesu výroby. Hospodársky kolaps preto nemožno pripísať jedinému okamihu: vznikol spojením vojnového vyčerpania, rozpadu štátnych štruktúr a ničivých dôsledkov revolúcie a občianskej vojny.

Piata kapitola: čo vlastne dostali do rúk

Predstavte si, že ste boľševický komisár v zime 1917 – 1918 a sedíte v prázdnej kancelárii. Čo vlastne ovládate?

Aktíva. Máte priemyselnú kostru: železnice, ťažký priemysel, koncentrované továrne a robotnícku triedu, ktorú sa dá politicky mobilizovať. Máte aj bankovú infraštruktúru, hoci ju revolúcia a nasledujúce mesiace poriadne poškodili.

Záťaže. Agrárna otázka zostávala nevyriešená a roľníci mali voči štátu dôvody na nedôveru. Časť priemyselného rozvoja sa opierala o zahraničný kapitál, technológie a dodávky, ktorých dostupnosť vojna a revolúcia výrazne obmedzili. Domáci trh bol navyše úzky: nízke príjmy veľkej časti vidieckeho obyvateľstva obmedzovali dopyt po mnohých priemyselných výrobkoch. A napokon, štát zohrával v industrializácii zásadnú úlohu.

Zostáva nezodpovedaná otázka: Bola modernizácia cárskeho Ruska udržateľná? Keby nebolo vojny a revolúcie, pokračovalo by Rusko cestou, ktorú vytýčili Witte a Stolypin? Historici sa tu rozchádzajú. Niektorí vidia krajinu, ktorá rástla rýchlejšie než väčšina Európy a ktorú zničila až vojna. Iní vidia hospodárstvo s takými rozpormi, že politický otras bol len otázkou času. Isté je len toto: do roku 1917 sa v ruskej ekonomike nahromadilo množstvo napätí, ktoré v spojení s vojnou, revolúciou a občianskym konfliktom prispeli k hospodárskemu kolapsu.

Príbeh cárskeho Ruska ukazuje, že industrializácia a modernizácia nie sú synonymá. Štát dokáže v relatívne krátkom čase postaviť železnice, podporiť hutníctvo a zvýšiť priemyselnú produkciu. Oveľa ťažšie je vytvoriť spoločnosť, v ktorej sa hospodársky rast premietne do širšej prosperity a v ktorej inštitúcie dokážu zvládnuť krízy. Pred rokom 1917 Rusko dosiahlo značný priemyselný pokrok, no jeho hospodárstvo zostávalo zraniteľné. Vojna túto zraniteľnosť odhalila a revolúcia s občianskou vojnou ju prehĺbili. To neznamená, že kolaps bol nevyhnutný. Znamená to, že samotné tempo rastu nevypovedá dosť o odolnosti ekonomiky.

Čo si odniesť

Tri vety, ktoré by si čitateľ mal z článku zapamätať:

1. Rýchly rast priemyslu nezaručuje prosperitu ani odolnosť štátu.
2. Čísla o tomto období nie sú jednoznačné a výber verzie mení závery.
3. Kolaps nemal jednu príčinu: dlhodobé slabiny, vojnové vyčerpanie a revolúcia sa navzájom zosilňovali.

A teraz už len otázka, ktorá nás vedie ďalej:

Boľševici prevzali v roku 1917 ekonomiku plnú rozporov: priemyselná kostra už stála, ale poľnohospodárstvo zostávalo zaostalé, spotrebný trh úzky a vonkajšia závislosť hlboká. Keď sa nová moc pokúsila organizovať hospodárstvo úplne iným spôsobom, čelila prvej skúške: v krajine, kde drvivú väčšinu obyvateľstva tvorili roľníci, ako zhromaždiť zdroje pre industrializáciu? Táto otázka priamo vedie k vojnovému komunizmu a experimentu s Novou ekonomickou politikou.

Zdroje

Odkazy v texte

1. Slepnev, I.: The Trans-Siberian Railway, History Today. https://www.historytoday.com/story/10230 ; Prezidentská knižnica (Rusko): Little-known facts about the railway (opis ceremónie z 19. mája 1891). https://prlib.ru/en/news/1344475
2. The Trans-Siberian Railway, History Today (dĺžka trate 9 289 km). https://www.historytoday.com/archive/months-past/trans-siberian-railway
3. Lychakov, N. I., Saprykin, D. L., Vanteeva, N. (2020): Not Backward: Comparative Labour Productivity in British and Russian Manufacturing, circa 1908, HSE Working Paper WP BRP 199/HUM/2020. Ide o pracovnú štúdiu, ktorá zhŕňa a cituje odhady Spoločnosti národov (1945, s. 13), Bairocha (1982, s. 296), Goldsmitha (1961), Gregoryho (1999) a Kafengauza (1994); nie je to pôvodná štatistická tabuľka. https://wp.hse.ru/data/2020/12/10/1356605277/199HUM2020.pdf
4. Gregory, P. R. (1982): Russian National Income, 1885 – 1913, Cambridge University Press, kap. 9 Conclusions. https://www.cambridge.org/core/books/abs/russian-national-income-18851913/conclusions/F3E4000410C4619D1758024D225EF32A
5. Foreign Relations of the United States 1905, dok. 815: cársky manifest z novembra 1905 o výkupných platbách. https://history.state.gov/historicaldocuments/frus1905/d815
6. Foreign Relations of the United States 1906, časť 2, dok. 370: ukaz o práve roľníkov vystúpiť z komunity. https://history.state.gov/historicaldocuments/frus1906p2/d370
7. Belokurov, E.: Рабочий вопрос, Novaja Gazeta (27. 3. 2022; zákon z roku 1897). https://novayagazeta.ru/amp/articles/2022/03/27/rabochii-vopros
8. Westrate, J. M.: The 1905 Bloody Sunday Massacre: American Reactions, University of Nebraska Omaha (diplomová práca; udalosti okolo Putilovových závodov). https://digitalcommons.unomaha.edu/studentwork/361
9. Markevich, A., Harrison, M. (2011): Great War, Civil War, and Recovery: Russia’s National Income, 1913 to 1928, The Journal of Economic History, 71(3), 672 – 703, doi:10.1017/S0022050711001884 (tab. 5, s. 680; tab. 6, s. 684; s. 686 – 688 a 690 – 691). Autorský postprint: https://wrap.warwick.ac.uk/38940/1/WRAP_Harrison_civil_war_2011.pdf ; zhrnutie autorov: Russia’s national income in war and revolution, 1913 to 1928, VoxEU. https://cepr.org/voxeu/columns/russias-national-income-war-and-revolution-1913-1928
10. Prezidentská knižnica (Rusko): materiály o zrušení nevoľníctva (manifest z 19. februára 1861). https://prlib.ru/en/news/1179823
11. Gregory, P. R. (1980): Russian Living Standards during the Industrialization Era, 1885 – 1913, Review of Income and Wealth, 26(1), 87 – 103 (úvod a tab. 2). http://www.roiw.org/1980/87.pdf
12. Scott, M. FG. (1952). The Gerschenkron Hypothesis. The Review of Economic Studies, 20(1), 69–71.
13. OECD (2010). Eurostat-OECD Methodological Manual on Purchasing Power Parities. Paríž: OECD Publishing (kap. o indexoch a problémoch porovnávania v čase).

Odporúčaná literatúra

• Gerschenkron, A. (1947). The Rate of Growth of Industrial Production in Russia since 1885. The Journal of Economic History, 7(S1), 144 – 174.
• Gerschenkron, A. (1951). A Dollar Index of Soviet Machinery Output, 1927 – 28 to 1937. Santa Monica, CA: RAND.
• Gerschenkron, A. (1962). Economic Backwardness in Historical Perspective. Cambridge, MA: Belknap Press of Harvard University Press.
• Gatrell, P. (1986). The Tsarist Economy 1850 – 1917. London: Batsford.
• Gatrell, P. (2005). Russia’s First World War: A Social and Economic History. Harlow: Pearson Longman.
• Gregory, P. R. (1982). Russian National Income, 1885 – 1913. Cambridge: Cambridge University Press.
• Bairoch, P. (1982). International Industrialization Levels from 1750 to 1980. Journal of European Economic History, 11(2), 269 – 333.
• Hanson, P. (2003). The Rise and Fall of the Soviet Economy. London: Longman.